Leden 2015

Opustený revír, 3. pokračovanie

26. ledna 2015 v 6:57 | King Rucola
Opustený revír, tretie pokračovanie
Tento text je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť s žijúcimi osobami, s podobným dejom, so skutočnými - aj menovanými - miestami a ku reálnemu času je čiste náhodná a nezámerná.

Na zarosenej sklenej stene priečky medzi parnou kabínkou so sprchami a odpočívacou predsieňkou bola prisatá bledá tučná mŕtvola. Presne tak, ako keď sa podarí novinami pripleštiť muchu na skle a tá tam potom rozmliaždená ostane prilepená. Žiadna krv, odporná beloba, chorobná. Telo ležalo po uhlopriečke, tak ako sa asi zosunulo zo stoličky v parnej kabíne. Nohy na talianskych dlaždičkách zapreté na kovovej hrane sklenenej steny. Cez parnú hmlu ihravo menili farebné lampičky na strope kabíny vytrvalo zo zelenej cez modrú do teplej červenej, potom zase žltá, neustály malý ohňostroj.

Opustený revír, 2. pokračovanie.

24. ledna 2015 v 10:00 | King Rucola
Opustený revír, druhé pokračovanie
Tento text je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť s žijúcimi osobami, s podobným dejom, so skutočnými - aj menovanými - miestami a ku reálnemu času je čiste náhodná a nezámerná.

Michaela sedel zhrbená pri svojom pracovnom stolíku. Pred ňou ležal biely popísaný list. Zdalo sa, že si niečo prepisuje do svojho počítača. Jemne sa pritom pohupovala na klasickej Breuerovej stoličke, značky Bohémia, ktorú kúpili na nejakej aukcii. Gábor, ktorý sa síce sám vyvaľoval v prekrásnom koženom pracovnom kresle, na skutočnom "tróne", ju presviedčal, že nie je lepšia pracovná stolička, než táto. (Pod ním už jedna dokonala, ako tak raz písal, tak mu obrazovka zrazu zmizla pred očami a nečakane videl kostru stola zospodu, ako tak klesal tichúčko a neodvratne na bortiacej sa stoličke, ktorej nosný rám nevydržal jeho váhu, na znak protestu sa pozohýbal ako z masla a zo slávnej "bauhausovskej" stoličky spravil akýsi paragraf.)

Opustený revír, 1. pokračovanie

23. ledna 2015 v 8:58 | King Rucola
Prvé pokračovanie udalostí reportovaných pod menom "Opustený revír".
Tento text je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť s žijúcimi osobami, s podobným dejom, so skutočnými - aj menovanými - miestami a ku reálnemu času je čiste náhodná a nezámerná.


Zahmlená a orosená sklenená stena dvierok vedúcich do miestnosti bývalej detskej spálne, kam Gábor nechal po pristavbe domu, keď deti dostali samostatné a väčšie izby, namontovať paru, skýtala desivý pohlad. Na železnej stoličke pred parnou kabínou polosedela, pololežala biela nafúknutá mŕtvola. Pohľad, aký normálny smrteľník pozná len z kriminálnych filmov, keď je podľa scenára vylovené telo, ktoré ležalo už dlhšie vo vode.

Opustený revír. Poviedka na pokračovanie.

19. ledna 2015 v 2:30 | King Rucola
Tento text je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť s žijúcimi osobami, s podobným dejom, so skutočnými - aj menovanými - miestami a ku reálnemu času je čiste náhodná a nezámerná.


Náhly nápor juhozápadného vetra pribuchol dvere. V útulnom teple priestranej vstupnej haly ležala na rekamiéri mŕtvola ženy. Celým priestorom sa vznášal hrejivý pocit pohody a bezpečia. Nápory vetra prichádzali len tlmene starodávnymi oknami. Sila víchrice sa dala len vytušiť, o to príjemnejší bol pocit istoty, o to viac vládol miestom kľud. Biely list z písacieho bloku svietil na tmavších ale športových šatách ženy na pohovke. Možno rozpísaný list.

P365/192-d Správa zo správnej rady

10. ledna 2015 v 13:44 | King Rucola
Predsa správnej rady firmy Rolls-Royce vybral fajku z úst - samo o sebe úžasne neobvyklý, nezvyklý, až revolučný počin, priam progresívny akt v tejto konzervativnej spoločnosti - a vedomý si svojich nedostatočných znalostí jazyka francúzkeho až príliš zreteľne prehlásil: "Je suis Charlie!" Členom rady prekvapením zaschli slzy smiechu, ktoré sa začali liať, keď zbadali ich šéfa bez fajky v ústach a zvedavo zazierali, čo sa z tejto neobvyklej situácie vyvinie. Obsah stejtmenu ctihodného pána predsedu vyrazil väčšine účastníkov zasadania dych. Nielenže po francúzky, ale dokonca tvrdiť o sebe, že sa volá Charlie, hoci všetci ho poznajú ako ich starého Jacka, ich položil. Zmyseľ celého tohto dlhého prejavu im pritom úplne ušiel. Jack, starý skúsený lišiak, pozná dobre reakcie svojho publika a preto ihneď pokračoval, nenechal im vydýchnúť, nenechal im čas, aby sa prebrali a nedajbože začali aj myslieť! "Mam novú stratégiu pre náš export na Blizky východ."

P-192-a Sankcie

8. ledna 2015 v 14:29 | King Rucola
"Prepáčte pán džokej, že sa vás musím spýtať, ale povedzte, koľko PS má ten váš kôň?"
"Čo je to za blbú otázku - jeden kôň, jedna koňská sila, je logické, nie?"
"Nehnevajte sa, ale ja ho odhadujem aspoň na tri PS, veď pozrite tam na súpera vedľa vás..."

P-365/190 Spomienka na jeden Silvester

5. ledna 2015 v 21:55 | King Rucola
Nikto z nich nevedel, kam to vlastne idú okrem toho alebo tej - ani to si už nepamätal - , kto ich tam pozval. Tento výnimočný večer boli doslova vedení v nádeji, že budú "zvedení". V spomienke sa mu vynára len tmavá silueta Zimného štadióna. Tam museli prestupovať z trolejbusu na autobus. Bol to vtedy takmer koniec sveta. Trolejbusové dráty ďalej neviedli a elektrina bola tiahnutá ešte na drevených stĺpoch. Niekde za štadiónom sa rozprestierali len ladom ležiace polia a záhradkárske kolonie. Bol to koniec mesta. Ďalej už nikto nehovoril, že je to v Bratislave.

Dnes, po toľkých rokoch, sa celkom náhodou dozvedám, že dnes by už nikto vôbec nemal tak hovoriť. Jednak je výraz "ležať ladom" priehriešok proti aktuálnej spisovnej slovenčine, správne má vraj byť "ležať úhorom, prielohom" a hlavne preto, že samotný zrenovovaný štadión medzitým leží prakticky v strede vyrástnutého mesta! Ale v tom čase bolo všetko ešte ináč, aj tá reč aj to mesto...

Niekde v diaľke, kam mieril ten "cezpoľný" autobus a kam dnes jazdí samozrejme minimálne jedna električka, už vtedy začali s výstavbou budúcej metropoly. Škaredé, uniformované domy postavené z jednotných panelov. Paneláky. Všetky len sedem alebo koľko poschodi, na vyššie neboli žeriavy, vyššie sa dalo len po smrti, ak si to jeden zaslúžil. Autobus hádzal, riadič mohol robiť, čo len chcel, ale na tej výmoľovej ceste nemal šance. Boli mladí a tak sa ochotne nechali hádzať a mali z toho ešte zábavu. Nechali sa teda viesť a viezť v nádeji, že ich budú chceť "zviesť" a zase potom aj "zviezť" domov z tejto pustatiny. Dievčatá radostne padali do lona sediacim chlapcom. Všetci vedeli, načo do toho, síce riadne vzdialeného, ale hlavne voľného bytu idú. Silvestrovská party, pijatika, sex. Kde ten byt bol, aký bol, to nehralo roľu, pre nich bolo dôležité, že bol túto silvetrovskú noc voľný.

Spomienka sa často vynorí z ničoho nič, ako exhibicionista v tmavej pasáži alebo niekde za rohom. Spomienka prepadne, prekvapí jedného, niekedy príjemne, niekedy trápne. Človek, keby mal záujem, by mal skúmať, prečo práve teraz, prečo práve táto spomienka, dávno zabudnutá, zahrabaná v prachu denného plahočenia. Ale dnes je to viacmenej jasné, pretože je tiež Silvester, ako to bolo vtedy, pred päťdesiatimi, ak nie viacerými rokmi. Tak presne si to už nepamätal.

Tentokrát im to vyšlo lepšie, než už aj niekedy predtým. Bývavalo, že mali šťastnou náhodou voľný byt, ale žiadne dievčatá, aby si ich tam mohli pozvať. Častejšie mal aspoň on svoje dievča, ale to takisto bolo na nič, keď ostatní sa museli len spíjať. Najhoršia kombinácia bola, keď nemali nič, keď silvestrovali len na sychravej ulici, po záverečnej v krčme, uchytenú flašku v ruke. Najtrápnejšie býval Silvester, keď skončila oslava nechcene dokonca doma, pri rádiu. Povestné silvestrovské "estrády"! To bol naozaj ten posledný stupeň. Televízia nebola v tom čase, nebola častejšie, než soľ v káve alebo sneh na púšti.

Tento pamätný večer bol iný. Ľahší, pozvali totiž dievčatá ich! Dámska volenka. Kto alebo ktorá ich zoznámil, to si dnes už nevedel spomenúť, ale ešte aj po tých rokoch mu to pripadá dosť zvláštne, netypické. Ani tam nikoho nepoznal, okrem pár priateľov a svojej novej frajerky. Tú poznal takisto len krátko, zdalo sa mu teraz, s odstupom, že vtedy asi ešte ani spolu nespali. Možno to bolo vlastne príčinou tej celej katastrófy.

Na samotný byt sa už tiež nevedel rozpamätať. Čo ako sa snaži vidí dnes už len siluety účastníkov. Typický šum hlasov, poháre cinkajú pri prípitkoch. Zoznamovanie, pár otázok. Niekde tam v prítmí jeho starí kamoši. Nevie si predstaviť už ani ich tváre, je to už ak dávno a on vidí pred sebou len tie dvere. Z celého bytu len jedny dvere, umelá drevina, stredne veľké okno z toho zvráskavelého, nažltlého skla. Zase niekto vstal a odišiel smerom do kuchyne alebo na záchod. Nová ďalšia flaša sa vydala absolvovať svoju obežnú dráhu. "Choď sa prosím ťa pozrieť na hajzel, Aleš je tam už nejako strašne dlho, nie že mu je zle!", povedal mu niektorý sused. Pozviechal sa a v šere si hľadal cestu niekde smerom, kde si myslel, že tam musí byť sanitárna buňka so záchodom, ako sa to vtedy projektovalo.

Zostal stáť pred dvermi neurčitej hnedej farby, s oknom zo zahmleného skla. Zamknuté, keď po zaklopaní skúsil dvere otvoriť.

"Aleš! Všetko v poriadku? Je ti zle? Poď už von, vylez, veď aj druhí sú tu, tiež musia..." V zmätku zabúchal spontanne na dvere ešte raz. Sklo na okníčku sa rozletelo a zbadal, že krváca na dlani. Zrejme buchol do okna, vôbec si to neuvedomil. Taká smola! Zovnútra kúpeľne sa ozvali protestné zvuky.

"Hneď prídeš na radu, neboj sa, už idem.", oznamoval zadychčaný Alešov hlas zpoza dverí.

Tie sa roztvorili, v svetle žiarivky sa zjavila plnotučná blondýna s krátkymi vlasmi, ako ležala polonahá na dlaždicami vykladanej podlahe. Sukňu vyhrnutú k nahým prsiam, roztrhnuté nohavicky na podpätku ľavej nohy. Nadšene sa usmievala a kývala mu rukou, netrpezlivo, ako sa mu zdalo.

"Nekukaj tak hlúpo. Poď už, mám strašnú chuť." Aleš sa pretisol okolo neho úzkymi dverami do chodbičky a zasmial sa: "Utekaj starý, ona je hovadsky nadržaná a hovadsky dobrá, uvidíš..." a postrčil ho smerom donútra.

Zarazene vhupol, prakticky vpadol do kúpeľne. Možno to bolo to víno, ktoré vlastne ani dobre neznášal, bol skôr pivár. Na svoju partnerku, ktorú opustil v obyvačke, si nespomenul ani na zlomok sekundy. Baculatá maličká na zemi ho fascinovala. Ako had keď hypnotizuje svoju obeť. Alebo sa to len tak hovorí? Nenechal sa dvakrát ponúkať. V ošiali sa nezdržoval nohavicami, to sa ani nedalo, pretože dievča sa trochu nadvihlo a doslova mu začala trhať rozparok. Splynuli v jeden kŕčovitý celok, dlažbu necítil, len príjemne mäkké telo pod sebou, ktoré sa proti nemu vlnilo, vzpieralo, kvičalo, vzdychalo, prosíkalo, povzbudzovalo. "Poď, poď, daj si, Daj mi to!", vykrikovala dievčina ako v nejakom gýčovom filme. Ešte teraz mu perlil pot hanby na čele, keď si spomínal, ako sa vtedy potil v tej malej miestnosti.

Nečakane sa nad ním sa ozval hlboký hlas: "Feco, radšej už prestaň, poď naspäť. Tá tvoja Gabriela ťa už hladá..." Vtedy ho volali všetci Feco, dnes by si na to meno veru ani nespomenul, keby nie táto znenadania vynorená spomienka.

"Sekundu ešte, potrebujem už len sekundu, hneď poleziem...", nedopovedal, nestihol. Zadivený ženský hlas plný úžasu a výčitky, možno aj hnusu zároveň, také to typické jednoslabikové vyčítavé zvolanie, - ako keby niekto povedal "fuj" - preťalo jeho mumlanie:

"Ale Fedor!" Gabriela sa otočila vo dverách a ušla do izby. Trucovito si zapol nohavice a vrátil sa do spoločnosti. Dievča ho sledovalo ako psíček, stále usmievavá.

"To sa ti len zdalo, tam sa nič nestalo, ona spadla, zlakla sa ako som tam krvácal, čo som si chcel rozrezať v ožralosti žily, ja blbec opitý!" Klamal Fedor, pokúšajúc sa nejako vysvetliť tú trápnu situáciu. "Vieš, chcela mi potom pomôcť zastaviť krvácanie, tak sme tam v tom zmätku nejako cez seba popadali, všetko bolo krvavé, zmocnila sa jej panika, ja zase som ani nevnímal, čo sa deje." Gabriela len tíško vzlykala. Fedor jej dohováral, skúšal nejako sa zalíškať, tisol sa k nej, hladil ju: "Upokoj sa, nehnevaj sa už! Veď sa naskutku nič nestalo. To je len taká blbosť, ktorá len tak strašne čudne vyzerala. Viem, čo si myslíš, ale tak to vôbec nebolo. To len tak hlúpo vyzeralo. Pozri sa na ten zárez, ani ten som netrafil!", ukazoval jej asi päť centimetrovú čerstvu ranu na venušinom pahorku jeho ľavej ruky, ktorý "šťastnou náhodou" chytil ako rozbil to okienko na dverách. Alibi rana! "Veď to všetko bola len tá opica, nič som dnes nejedol a teraz to víno..."

Buď mu to zožrala, alebo ho nakoniec možno za to aj obdivovala. Chodili spolu od toho pamätného Silvestra ešte relatívne dlhú dobu, rozišli sa az niekedy v septembri. Fedor má dodnes jazvu, síce už takmer neviditeľnú, zarastenú akosi do kože a celú spomienku na ten trapas úplne potlačil, z hlavy vyhodil, vymazal. Zabudol. Myslel si, že nav6dy. Až tento rok sa mu pred Silvestrom akosi vrátila, prepadla ho s nečakanou intenzitou, že sa mi musel z toho vyvyprávať. Ako to líčil, znovu ho zalieval pot, ešte aj po päťdesiatich rokoch mu to bolo poriadne trápne. Ale, možno ako sebaobranu, sa ma ešte nakoniec spýtal: "Myslíš, že to mohol nejaký dobrý kamarát urobiť naschval, že ju k do tej kúpeľne dovliekol, aby to videla na vlastné oči? Schválne, trebárs zo žiarlivosti, aby mi ju vypichol? Vieš, keď na ňu po toľkých rokoch myslím, tak sa sám nechápem. Ona bola vyložená krásavica, dokonca na nejakej súťaži krásy získala tretie miesto medzi vysokoškoláčkami! Vlastne som mal byť s ňou šťastný ako blcha. Mal som si prsty oblizovať, že sa mi podarilo si ju uchňapnúť, že ma vôbec chcela. No bol som asi poriadny hlupák. Ale to je typické. Človek si nikdy neváži to, co má, vždy sa ženie po niečom inom. Alebo som už vtedy tušil, že tá chémia medzi nami nebude až tak ladiť? Kto vie dnes, prečo som sa tak podivne zachoval? Ja najmenej, dodnes to celé nechápem." Fedor zakončil trochu skormútene, ale filozoficky svoju silvestrovskú spoveď...

"Ešte niečo si spomínam, až teraz a mi to vybavilo: Úplnou náhodou sme sa po rokoch raz stretli. Išla so svojou trináťsročnou dcérou a svojím manželom. Ja som ich dve, parádne dámy v letných šatách absolútne nevnímal, pretože som sa doslova vrhol na toho muža - jeden z mojich starodávnych priateľov, ktorého som kvôli mojmu pobytu v cudzine roky nevidel. Vybozkávali sme sa, potlapkávali po pleciach až som si uvedomil ironický ženský hlas, ktorý reklamoval, že oni sa tu bozkávajú a my nedostaneme nič? Skoro som spadol z nôh, keby ma priateľ nebol ešte stále držal v objatí. Tak oni boli ženatí! Ona a môj najväčší kamoš! Možno to bola predsa ruka osudu, ktorá ju vtedy z jasného neba zaviedla do tej kúpeľne, alebo ruka toho môjho priateľa z priateľov najlepsích!"

Nato som samozrejme Fedorovi odpoveď dať nevedel...ale tohto roku aspoň neprší!

Panoramatický záber hornu curyšskéo jazera poobede pred silvestrovským večerom. (Foto Dr Max. de Bile.)
free counters