Září 2012

Kamasutra pre (vekove) pokrocilych

29. září 2012 v 5:51 | King Rucola

Gravitacia versus Viagra.

"Je mi to jedno!", chichunala sa, "Uplne jedno! Hlavne, ze mame srandu, co myslis?" Stastne sa pretiahla, bola prave dobre ukojena a dalej sa rozvalovala polonaha po sirokej posteli. Biela ramena mali namahu podopierat ramienka jej kosielky. Belasta pokozka prechadzala v bezovych potahoch postele chvilami do ruzova, ako male prasiatko, pomyslel si Dr Guppi, kym fajcil pri okne a zadumane pozoroval park, ktory dostaval coraz jesennejsie farby. Lahko tlstulinka, ruzovkasta, striha tam nohami a vystrcuje zadocek ako pät az pätnastrocne ludske mladatko, skatula jedna obstarozna, myslel si, ale pripustal, ze ho oblazoval prijemny pocit.

"Je mi to uplne jedno. Mozeme sa smiat a mame sa dobre. Dolezite je, ze ho vobec mas, nejako to tam uz dostaneme."

Dr Guppi sa otocil a prikrocil k posteli. V protisvetle zaziarili jeho strieborne chlpy na kuceravej plnej brade a skranach. Guppi mal na svoj vek prekvapujuco huste vlasy bez akehokolvek naznaku plesiny. Ked sa vynimocne niekedy cesal pred zrkadlom, sam sa vzdy cudoval a zakazdym mu prislo na um, ze niekde cital, ze vraj alkoholici nestracaju vlasy ako ostatni starnuci muzi. No a bezdomovci a podaktori politici, napriklad Jelcin, to aj svojimi hrivami potvrdzovali. "Snad nie som alkoholik?!?", namrzene si kladol pred zrkadlom zakazdym tu istu otazku.

Ruzovucke prasiatko sa zalubene a zaludne usmialo a zakvicalo: "Guppi, kolko mas vlastne rokov?"

"Tiahne mi na sedemdesiatku. Myslim, ze uz mam narok na Viagru, ked sa tak zamyslam."

"Mozno by si to mohol vyskusat. Ale myslis, ze to potrebujes? Mne sa zda, ze kecas. Vyzeras ako mohutny medved, taky vysportovany, taky, no ako to mam povedat? Taky zmyselny, skuseny. Ty to urcite nepotrebujes! Okrem toho - ako som ti uz povedala - mne je to jedno, hlavne, ze sa dobre zabavame. Co myslis?"

Zabavame, zabavame, pochmurne si myslel Dr Guppi. Ako kto sa zabava, ja mam skor strach, ze zase zlyham. Ale z tej Viagry mam snad este väcsi strach, co keby ma trafil slak, keby som si ju naozaj vzal. Vedel o svojom poriadne zvysenom tlaku, ktory mal od nepamäti a cital kadejake strasidelne pripady o zlyhani srdca pri tychto chemickych hratkach.

"Ja a sportovy? Ako si na to prisla? Ale vies, mozno mas aj pravdu. Pokusim sa o to. Myslim, ze za pokus to stoji! Este to myslim zvladnem, ale budes mi musiet pomoct. Postavim si hlavu, teda postavim sa na hlavu, teda spravim stojku, to potom bude visiet a ty si to tam musis potom napasovat, pretoze to mi vlastne bude potom akoze stat. Myslis, ze sa to podari? Nejako to spolocne zvladneme, ale inac je mi to jedno, ak sa to nepodari mozem znovu skusit jazykom, ako predtym, nie?" Prasiatko mu polozilo ruku na pery, aby ho umlcalo.

"Je mi s tebou dobre a je mi to jedno, ale ked si trufas...organizujme teda orgazmus!"

Ako povedal, tak sa aj stalo. Dr Guppi, ktory ani za mladi na telocviku nedokazal postavit sa hlavou dole, pretoze sa podvedome bal, ze ked sa prekoti, tak si zlomi chrbticu, predviedol perfektny stoj na hlave, aky by mu zavidel mnohy gymnasta. Dokazal tak, ze laska nielen hory, ale aj hromady tuku prenasa!

Bolo to potom uz len na ruzovuckom prasiatku. Ci sa to vydarilo? Ale ved je to jedno...hlavne, ze mozu byt nejako - je to jedno ako - spokojni.

Je mi to "wurscht"

24. září 2012 v 9:44 | King Rucola
JE MI TO UPLNE JEDNO!!! (To, ze som zmeskal taku temu, ako pisat o vilach!)

Ale toto si este neodpustim, napadlo ma to az dnes rano, po "uzavierke" temy. (Uspavanka pre dobrotive babicky, ktore podobne verse spievaju svojim detickam, aby sa im snivali pekne sny...)

Zila raz vila spanila
Nikoho len svojho muza vybila
A to az sa opila
Celkomk hned sa zkurvila

Bola raz jedna vila
Nikoho len svojho chlapa bila
Do tmy pivnice ho zvalila
Dalej zase sama pila

Chlapinek maly v tme pivnice
Rozjimal o ceste do Nivnice
Tam nestihla by ho jeho vila
Pred ocami naradia visi pila

Ukazuje ako znamenie cestu riesenia
Obide sa aj bez vesania
Neobesi seba nepojde do neba
Polozi vilu spanilu
Na zuby na pilu

Pokoj bude na chvilu
Kym nenajde svoju milu

Lu, lu, lu, lulabaj...pekne mi tu zaspinkaj

(Vhodne pre nominaciu na Nobelovu cenu za literaturu!)

Slova

22. září 2012 v 9:37 | King Rucola
Uz pri robeni prvej rannej kavy som rozmyslal o slove "ranajky". Mal som hlad a ziadne vyhliadky na ranajky som nemal. Ani dokonca na "snidane". Zacal ma ten problem trapit. Teda nie ten hladovy, ale problem vzniku slov z nevedeckeho hladiska. (To vedecke, ked sa skuma povod slova z davnej historie je niekedy strasne prekvapujuce a nie celkom uspokojuce.)

"Ranajky" este chapem. Proste rano. Preco vsak ako "mnozne cislo"? Mam znameho, ktory vyrastol v cudzine, napriek tomu vyborne hovori rec svojich povodnych krajanov a predkov. Len slovo "ranajky" nejako nepochopil, alebo prave pochopil? Zasadne hovori "V hoteli sme mali potom vybornu ranajku". Preco by nie, ved viac tych "ranajiek" asi v "all included" nebolo. Horsie su na tom ale ceski bratia, ked si kazde rano robia falosne nadeje, ze niekto (alebo dokonca oni sami?) im "sni dane" a nebudu ich musiet potom platit!

Ako keby to bola telepatia, vyskrabal som sa hore k pocitacu a manzelka ma nadsene prekvapi otazkou, o ktorej si myslela, ze ju nebudem vediet zodpovedat.

"Vies ty, co znamena slovo 'zreb'"?, usmievala sa dopredu s pocitom vitazsta, ze nebudem vediet.
"Samozrejme! To je los. Spisovne. Potvrdenie ucasti na loterii, napriklad. "
"Ty si to vedel? Ja som to len tak nejak tusila, ale nebola som si ista..."
"To je predsa logicke, "vysvetloval som jej, "od toho je odvodene slovo 'zrebec', pretoze tomu sa raz postavi, raz nie, ale aj ked sa mu postavi, nie je z toho nevyhnutne vzdy dalsi konicek. To vsetko je taka osudova hra a preto sa povie analogicky aj ''Er hat so ein schweres Los', cize po nassky, ze ma taky tazky osud, lebo jeho zreb, ba ani los a ani 'das Los' nic nevyhral. Osud je osud. Preto potom mnohi, co maju tazky osud, zavadia na ich zivotnej ceste aj "o sud", ktory, ak maju stastie, nie je plny metanolu ale vina a trochu si ulahcia svoj osud a unaveni sa opru o sud, ktory v tej vinarni stoji, naplneny dobrym vinom. Ked niekedy od zlosti ci zufalstva odhodia ten zreb do vody, tak je potom z toho zahodeneho losu zrejme losos, ale ti maju uz tiez svoje preblemy, ako sa dostat hore prudom, aby mohli ulozit svoje ikry, ci co, ked im stoja v ceste priehrady a oni nevedia pouzivat vytah alebo schody, aby sa okolo nich nejako presplhali."
"Klames! Ako vzdy! Z losu odhodeneho do vody nemoze byt nikdy losos! Losos je ryba a ziadne rohy ako los respektive Elch po nemecky nema!"

Uz som si len povzdychol a pomyslel som si, ze ta "Vergleichende Sprachwissenschaft" je predsalen prilis narocne studium na lacny zaludok.

Losos mi opät pripomenul, ze som este neranajkoval a prepadol ma znovu hlad. Po tak dlhom fillologico-filozofickom recneni aj smäd. Vybral som sa do pivnice, ci tam niekde nelezi moj (o)sud, kde som mavaval to vino...Mavaval! Teraz mam uz len "schweres Los", na ktory nic nevyhram. (A na "ranajku" som si pre istotu dal topinku s tuniakom, aby som nic nemusel vysvetlovat...ale uz sa mi tam motalo porovnanie s tucniakom a pinguinom!)

Pre Leonie, s oneskorenim

20. září 2012 v 2:27 | King Rucola a Max. de Bile
Do carovneho horskeho mestecka Puntraschina prisiel cirkus. Po namahavom vystupe cez vysoky horsky priesmyk a po upornom brzdeni pri zjazde do udolia boli vsetci cirkusanti dobre znaveni. Preto sa to asi stalo, ze niekto nezatvoril poriadne plechom ozbijane dvierka na domceku, kde byval mlady sedy kenguru. Tento klokan bol mlady, neskuseny a ako kazde decko strasne zvedavy. Este sa hmlisto pamätal na svoju rodnu krajinu daleko za vodou, za siedmimi morami, siedmimi horami, siedmimi riekami. Ale taketo nieco este v svojom mladom zivote nevidel.

Tam, kde sa narodil bola skor zem cervenkastej farby a stromov tam prave nebolo nad prilis. Sice tie velke, ktore tmavi ludia volali inac, nez ti bieli, ktori im hovorili eukalypty, boli krasne, vysoke, ale takyto tmavy les, ako videl zo svojho domceka klokancek este nevidel. Ten cudesny pohlad este umocnovala biela zem, o ktorej on nevedel, ze je to sneh. Sneh v krajine s cervenkastou podou nebyvaval. Kde nelezal na pode sneh, vycnievali velke sede balvany, udesne skaly a sem tam uz hnede travy alebo zelene kriky s tvrdym ihlicim. Mlady kenguru, ktoremu dali meno Fredy, znepokojene poskakoval v domceku. Rad by sa bol spytal, co to vlastne vidi za cudesnu ale prekrasnu krajinu. Tym skakanim sa dvierka vlastne samostatne otvorili a Fredy nevahal, vyskocil svojimi mocnymi nohami a ako dopadol, hned sa aj zvalal do snehu. Sprvu sa zlakol, ale po marnych pokusoch vstat a udrzat sa na smyklavej podlozke sa mu tato neznama hra zapacila a valal sa ako kazde bujne decko v snehovych zavejoch. Pripadal si ako v mäkkych perinkach, vankusikoch a svojimi labkami sa pokusal, chytit tu cudnu hmotu a cudoval sa, ze sa mu tato v rukach roztapala.

Ked sa takto z chuti vydovadzal, odvazil sa vkrocit do blizkeho lesa, ktory prekrasne vonal. Inac, nez tie eukalyptove stromy, ktore tiez prekrasne vonaju, ale tento prijemne ihlicim a priskyricou, i ta trava, ktoru nesmelo ochutnal mu zachutila. Ani nespozoroval ako sa dostaval coraz hlbsie do lesa. Radostne poskakoval, tesil sa z nahlej slobody, vona ho omamovala a celkom zabudol, kde je. Mäkky koberc lesneho porastu tlmil jeho skoky, takze vyskakoval stale vyssie, dalej, opojeny radostou z pohybu. Na krajinu padla uz davno temrava, ale to Fredymu vobec nevadilo. Okolo panovalo ticho, sem tam praskol suchy konarik, ked nan stupil. Ani vtacik nepipol zo sna, az zrazu sa ozval z boku priserny sramot lamajucich sa haluzi.

Kde sa vzal, tu sa vzal zrazu pred Fredym stal obrovsky jelen s mohutnymi parohmi. Fredy sa nesmierne prelakol. Takeho klokana este nikdy nevidel! Zostal stat ako skamenely. Jelen sa zadivene pozrel na klokana Fredyho a znenazdajky sa zacal strasne smiat. Jeho smiech pripadal Fredymu ako buracanie hromu. Jelen prehovorill: "Pocuvaj ty tu, ty smiesne ubohe stvorenie! Co ty tu hladas? Ved ani len parozky nemas! Utekaj domov k mamicke a pockaj, az ti dake narastu!"

Kenguru Fredy sa od laku a hanby, ze nema parohy rozplakal a utekal, co mu jeho nohy stacili a definitivne zabludil. Uz si nevedel ani len spomenut, z ktorej strany prisiel. ba navyse stratil aj pojem o tom, ako dlho je uz v lese. Zdalo sa mu to uz nekonecne dlho. Pocitoval okrem strachu uz i hlad a ked si predstavil svoj domcek, kde mal vzdy pripravene jedlo od svojich ludi z cirkusu, znovu sa mu tisli slzy do oci. Vycerpany, vylakany a smutny klesol na cistinke do kapradia a ticho vzlykal. "Co som to len vyviedol, preco som usiel," hovoril vycitavo medzi jednotivymi vzdychmi.

Takmer umrel od vydesenia, ked videl, ze nad nim stoji polovnik v zelenej uniforme, s puskou na pleci. Pusku uz poznal z cirkusu, kde kuzelnik s nou zostreloval papierove ruze a prestrelil aj hrubu dosku, za ktorou stal terc, ktory nevidel a aj tak trafil. Vedel, ze je to velmi nebezpecna vec, taka puska. Fredy sa roztriasol na celom tele. Tu sa mu vsak prihovoril polovnik prijemnym hlbokym hlasom, z ktoreho vyzarovalo teplo: "Ty si prosim ta kto? Ved ty sem vobec nepatris. Ty ani netusis, ze zacala lovecka sezona. Z dialky by ta mohol este niekto povazovat za kamzika alebo srnku. Ved ta mohli ti menej skuseni strelci z mesta, ktori sem pridu len raz do roka si zapolovat, povazovat za divinu a mal by si po chlebe! Ty mas ale stastie, ze som ta nasiel prave ja! Nie nadarmo sa hovori "Ohne Jäger kein Wild!" Neboj sa, prestan uz plakat, ja ta dovediem domov, ved ta uz vsetci hladaju, maju strach, ze ta niekto odstreli! Urcite uz musis byt aj hladny, nie?"

Fredy sa odvazil zakyvat hlavou, ale este slovko z neho nevyslo. "Mysli si, ze som taka dobra vila, ktora ta tu nasla a vyslobodi ta z tohto diveho lesa. Pod, ideme. Aj mna uz doma cakaju, zastavime sa v mojej hajovni, urcite nam tam moja mamicka da nieco zajest a potom pojdeme do tvojho cirkusu." Vzal Fredyho za labku a pomohol mu vstat. Vykrocili uzkou lesnou cestickou k hajovni. V tme sa vsak polovnik poklzol, zavadil o kamen a vytkol si clenok. Dalej uz len krival. Ked to Fredy zbadal, osmelil sa povedat: "Pan polovnik, za vasu dobrotu by som vam chcel odvdacit a trochu pomoct."
"Ako?"
"Takto! " a Fredy vzal polovnika do svojho vrecka, ktore maju stale na bruchu vsetky klokanie zenicky a niesol polovnika cestou, ktoru mu polovnik, ako tak pohodlne so zranenou nohou v mäkkom teplucku sedel, ukazoval.

Onedlho boli v teplej kuchyni, kde mamicka prave varila teplu polievocku, do ktorej vhodila cestoviny v tvare hviezdiciek. Pretoze take, co su ako pismenka, prave nemala. Ani sliziky alebo rezance. Lenze tato dobra mama bola tak udivena, ked videla ozajstneho kenguru v hore u Puntraschina, ze zabudla polozit na hrniec pokryvku. Vsetky hviezdy vyleteli von este skor, nez ich polovnik a Fredy stihli pojest hore sopuchom a dodnes ziaria na nebi.

Tak teda polovnik a jeho host klokan Fredy pojedli co zostalo a nasyteni pekne zaspinkali. Preto spinkajte aj vy, deticky a vzdy spapjte vsetko, co vam vasa dobra vila mamicka nachysta a nikdy od nej neutekajte sami prec. Dobru noc.

Epilog:
V starej drevenej hajovni sa rozdrncal telefonny zvonec a hlas sa predstavil ako "Hier spricht die Kantonspolizei, mir suechet so ein verlaufenes Känguruh, los mal Förschter, häsch du nüt so öppis gseh?"
"Ja dä Fredy isch da gsy" odpovedala polovnikova mama, "dä Sohn isch ietzt mit ihm hei gange."
"Ah soo. Na dann isch ja alles in ordnyg, danke und wietrhii schönen aabyg, Frau Förschter." povedal ten policajt, pretoze to bol ale stary telefon, tak ako skoncili, ozval sa este raz zvonec a rozpravke je konecne koniec.)

Narodne citenie

12. září 2012 v 6:33 | King Rucola a Max. de Bile
Narodne citenie a charakter.

Vcera sme tu mali dobru srandu. Snad prvy raz v historii futbalovych majstrovstiev hrali dve muzstva rovnakej narodnosti proti sebe o postup, kvalifikaciu. (Mozno nie celkom prvy raz, mozno rozdelena Korea alebo podobne rozdelene staty hrali uz proti sebe. Napada ma prave, ze byvale "Vychodne Nemecko", niekdajsie NDR, bzw. DDR, hrali dokonca na majstrovstve uz proti sebe a "Osiss" porazili svojich daleko lepsie platenych bratov jedna k nule. Omluvam sa teda za uvodnu vetu, ale nakolko nie som ziadny fotbalovy fanusek, absoluitne ziadny znalec, tak som "nevinny".)

Vo svajciarskom Lucerne porazili jedni Albanci druhych Albancov. Ti, ktori vyhrali, ti hrali pod svajciarskou zastavou!

Vitazi su teda uz akosi "od prirody" stastnejsi. Ale ukazuju urcity charakte: Uz pred zapasom vyhlasil isty pan Xherdan Shaqiri, uz podla mena "podozrivy Svajaciar", ze nebude pri vitazstve vyskakovat do vysky a jasat. Nakonie mal smolu, pretoze bol absolutnym strojcom vitazstva, ba doknca na jeho pech strelil este aj prvy gol.

Viete si predstavit, aky pevny charakter musi mat, ked nevyskocil do vysky, neklzal po travniku, nerobil salto a podobne povinne veci, ktore zodpovedny a vyborne plateny futbalista po dosiahnuti branky musi pre pobavenie publika predvadzat? On sa len majestatne chytil pravou rukou na lavej strane hrudnika, kde bije zrejme jeho srdce pre obidva staty-narody...

Uzasne! Taky charakter!!! Aj tak hraje - ak sa nemylim - za Bayern München, tak co...

Kedy prestanu existovat sportove muzstva, ktore hraju za urcity stat pod urcitou zastavou a v tej zostave sa uz len lupou najde niekto, kto skutocne z tohoktoreho statu je?

Alebo lepsie pytane: Kedy zmiznu konecne narodnosti a s nimi aj tie hymny a zastavy na vsetkych tychto cirkusovych predstavniach vyborne platenych akterov?

PS Sovinizmus (chauvinismus) je po fundamentalizme (akejkolvek naplne) to najväcsie zlo ludstva, ten najhorsi charakter.

Motek

10. září 2012 v 6:16 | King Rucola a Max. de Bile
Od susedky som sa dozvedel, ze Motek je hebrejsky pre "sweetie" alebo "sweetheart". Dovtedy som na toho oranzoveho kocura bezstarostne vykrikoval "Motek, Motek, pod sem, Motek na...cicici", pretoze sa to nejako na neho hodilo. Chlap sa motal po zahrade ako nejake motovidlo. Chodi si okolo nas, zvedavy je, chce aj cez otvorene dvere donutra vliezt, ocuchava, ba dokonca znackuje si to tu vsetko, proste chova sa tu ako doma, ale pohladit sa nenecha, strach asi ani nema, len sa ludom opovrzlivo vyhyba. Odkedy ale viem, ze Motek je vlastne "srdiecko" alebo "zlaticko" adekvatne, alebo "ten sladky" presne, odvtedy mam zabrany, vyvolavat jeho meno, pretoze vobec sladky nie je. Ale je pekny. Aj pekne drzy. Kludne si slope ked ma smäd a potom zase ide.

Ine macky, co nam tu brazdia po zahrade su zdvorilejsie a utecu hned, ked sa niekto z nas zjavi. Len trosku slabomyselna pestrofarebna Indiana zostane sediet nad garazovou branou a sleduje, ako sa ta pomaly zatvara alebo otvara. Otvaranie ju zaujima viac a vzdy vaha, ci ma vliezt do garaze, ci nie.

Boli sme vyse dvoch mesiacov odcestovani. Povodne sme planovali tri dni, nanajvys s cestou tam a naspät tyzden. Preto nikoho ani vo sne nenapadlo odstavit elektricke spotrebice. Prave naopak: Chladnicku a mrazniky sme precpali dobrotkami az praskali zo svov. Zrejme blesk - alebo nejaky iny zlomyselny fyzikalny ujav - vyrazil hlavnu domovu poistku a tak si to tam vsetko nadsene hospodarilo po tme. S vysledkom, ktory sa dal hlavne cuchat, lebo po tme ta skaza vidiet nebola, o to viac bol citit ten strasny smrad. A vsetky pochutky boli navnivoc.

Tak vyuzivame pekne jesenne dni na vyvetranie toho pachu, co sa tu zo skazenych potravin nahromadil a pomaly, velmi vahavo, vylieza zase von. Garazove vrata, pivnicny vychod a okna su dokoran, k velkej radosti zvedavych maciek.

My dvojnohi obyvatelia sa zdrzujeme viac vonku, kde ten pach citit nie je. Nastastie je skutocne krasne pocasie. Dnes som tam vonku prezraty po dobrom obede zaspal pod knihou, s okuliarmi na nose. Prikryty priam priznacne a ako ironia osudu knihou s nazvom "Insomnia", znalci budu vediet o ktoreho maximalne plodneho (a mne doteraz neznameho) autora sa jedna. Nemilosrdne som bol vytrhnuty zo snivania pokrikom, ze mam konecne vstavat a nastupovat do auta. Esteze som si aspon stihol uvedomit a zapamätat ten krasny eroticky sen, skor pornograficky nez eroticky, ktory bol zrejme zapricineny jemnym vankom, ktory akoby hladil jedneho po celom tele, taka ozajstna nefalsovana prava jemna masaz.

"Chcem sa ist aspon prejst, trochu sa hybat, ked uz k jazeru nestihneme," panovacne vyhlasila sefka ubytovne, ktora by vlasnte mala byt "my sweet home", ale je to len priemerna ubytovna, co mi ale zase pripomina toho Moteka, videl som ho dnes minimalne trikrat, isiel ani nie meter odomna, ale pohladit sa ta svina preoblecena za kocura nenechal!

Tak som sa teda potom prezraty, vytrhnuty zo sladkych (sexualne podfarbenych) snov, s maximalnou svalovou horuckou po vysavani celeho domu-ubytovne, vliekol hore malym briezkom na nasom druhom mestskom kopci, ktory ma uz dobre okolo 666 metrov nadmorskej vysky. (Ten prvy mestsky vrchol ma takmer devätsto metrov.) To stupanie mi dalo zabrat. Pot mi stekal po tvari a za nastupiste si vybral spicku nosa, odkial kvapkal na moju novu koselu, kde ako vysmech zanechaval biele nasolene cmuhy. Zalostne a uplne nezistne som dobracky navrhoval sefke, ze ja na nu pockam na najblizsej lavicke s vyhladom na jazero, mesto a dokonca Alpy, nebudem sa tulat, trpezlivo a statocne posedim, kym sa vrati. Moje uprimne myslene navrhy nenasli ziadnu odozvu a ziadne zmilovanie. Skutocne som sa trapil, ale moje nariekanie neviedlo ku ziadnemu uspechu. Musel som, zubami skripajuc a tazko funiac, absolvovat celu tu cestu pomenovanu po Napoleonovom generalovi Massénovi, ktory na tychto miestach v druhej bitve pred vyse dvesto rokmi porazil Rusov potom, co prvy raz oni porazili jeho vojska, az k tomu pomniku, ktory tam stoji na pamiatku tychto lubeznych bojov, ktore sa tuna na pekne upravenom ihristi odohravali. Zakopy sa daju dodnes vidiet, samozrejme nepouzivatelne, zarastene burinou. Po obzreti v kamenom pomniku zapustenych gul, ktore tam nejaky ten francuzsky vojak stratil, (to sa asi tesila jeho manzelka, ked sa po rokoch konecne vratil domov bez guli!) a po zamerne dlhom (odpocinok!) - studiu obidvoch map, ktore znazornuju - sice dost nezrozumitelne - priebeh prvej a druhej bitvy, sme sa konecne dali na ustup, aby som pouzil vojensku terminologiu. Ustup moze byt niekedy, vlastne velmi casto, vnimany ako vitazstvo. Preto mi tento ustup vyludil na mojej strapenej tvari dokonca slaby naznak usmevu, ktory mi vsak zamrzol, ked som zbadal nedaleko nasho auta vo vysokej trave sediet...toho oranzoveho Moteka!

"Ako sa sem ten bedar dostal?", zakvilil som z poslednych sil, zbytocne sa spytujuc, pretoze odpoved musela byt jasna. Ten chlap vyuzil otvorenu pivnicu a garaz, vliezol si do nasho auta a nechal sa odviezt na rodinny nedelny vylet. Neislo mi vsak do hlavy, ako premohol jeho nechut zdrzovat sa v nasej blizkosti. Ako sa asi dostane domov, ked nenastupi zase do auta, dumal som, hoci mi su zname pribehy slavnych maciek, ktore nasli cestu k svojim, prekonajuc neuvertelne distance a prekazky. Nas Motek sa k nastupovaniu vobec nemal, len si ma opovrzlivo ako vzdy premeriaval.

"Mne je to jedno", hovorim mu, "ako chces. Bud teda nastupis, alebo tu zhynies osamote hladom alebo inym prikorim!"

Na moje prekvapenie prisiel ku mne, obtrel sa o mna ako o vlastny majetok a odpovedal mi hlbokym mnaucavym hlasom: "Ja nie som vas Motek, ja som jeho dvojnik. Kazdy mame vraj niekde na tejto zemeguli svojho dvojnika. Tak kludne mozete domov, ja som tu doma!" Skoro ma porazilo, od uzasu a ulaku, ze Motek cislo dva prehovoril, ze som sa ani nezmohol, nejako sa s nim rozlucit. Sefke som to radsej ani nepovedal, urcite by si myslela, ze som sa uz definitivne zblaznil. Radsej som sa hodil do auta a vdacny za skutocnost, ze konecne mozem zase sediet, vyhodil som obidvoch kocurov z hlavy.

Ale s odstupom casu sa predsalen pytam, ci si niektory z tych dvoch Motekov nerobi permanetne zo mna srandu...

(Lebo to, ze z unavy clovek dostava halucinacie, to viem celkom naisto, ale tentokrat to tak urcite nebolo!)

Miss Melina

8. září 2012 v 4:15 | King Rucola a Max. de Bile
Dnes som sa prebudil s pocitom, ze som nieco tym, ze som tak skoro zaspal, strasidelne zmeskal. Mraz ma natolko polial, ze mi na cele zacai perlit potove kvapaje a stekali mi dole chrbatom ako niagarske vodopady. Miss Melina Stella, princezna nasich srdc, je dnes "silene a strasidelne dospela"! Za par hodin dovrsi jej TRETI rok!

Ked ju teda zaradujem medzi "silene dospele" zenicky, vobec vseobecne ludstvo, ktore je - ako sa podla blbnutia okoliteho sveta naskutku zda - naozaj "silene dospele", tak to ma svoje opodstatnenie. Naposledy, ked som sa s nou lucil, tak som sa jej liskal: "Ty si taky maly cloviecik!", naco sa ona zvysoka (jej mama ju drzala na rukach a ja som sedel uz pod nimi v aute) podivala a povedala jasnym pevnym hlasom: "Ja nie som cloviecik, ja som MELINA!" No viete si predstavit väcsi prejav dospelosti, ako vyhlasit, ze nie ste nejaky cloviecik-cervicek, ale hrdo trvate na svojom spravnom mene?!?

No a ja som absolutne zmeskal, pripravit pre nu nejaky darcek. Co vsak darovat tak "silene dospelej" osobe, ba osobnosti?
(Podla jej momentalnych konickov by najradsej prijala kona, pretoze prve hodiny drezury ma uz za sebou a momentalne ju nezaujimaju nejaki brontosaurovia ci ina haved, pre nu existuje len kon!) (Je to rodinna deformacia, pretoze jej otec jazdi zavodne s kociarmi, cize Miss M. vyrasta viac medzi konskymi kopytami nez medzi napriklad vcelickami.)

Tak koncim a mazem zhotovovat nejaky darcek s vedomim, ze som to strasidelne hanebne zmeskal.

(Uz jej starsej sestricke, ktora dnes - hoci absolutne nie "silene dospela"! - chodi na gymnazium, kde sa uci mimo inych matematickych ukazov dokonca japonsky, som pri jej narodeni pred sesnastimi rokmi sluboval detsku knizku, ale dodnes som ju nenakreslil, mozno to stihnem pre obidve tieto damy teraz, mam este asi tri hodiny cas, nez bude svitat...)

Tak vsetko najlepsie, "velky a silene dospely cloviecik" Melina, vela stastia!

Spomienka

3. září 2012 v 9:36 | King Rucola a Max. de Bile
Vcera mala moja sestra narodeniny. Moja sestra, s ktorou sa uz nejake roky nerozpravam, lebo ma obrala o poriadnu cast rodicovskeho domu. Myslel som samozrejme na nu, inac to nejde, hoci si jeden bude navravat, ze minulost je minulost a vlastne ako taka uz neexistuje, spomienky sa tlacia na povrch ako bublinky vo vode, ktora sa chysta dosiahnut bod varu.
(Este vzdy kypim, ked si na to pomeniem!)

Tak som si spomenul aj na ten dom, kde mi patri teraz pravoplatne - lebo sme len dvaja dedici - logicky a spravne, ako ze inac, nie? - tak akurat pivnica. Fajn, nie? Vynorili sa mi pritom aj susedia. Tak som sa zamylel, ci este po tych rokoch ziju, ci tam este byvaju, alebo ci uz tiez predali ich domy za ucelom prilepsenia tych svojich casto mizernych dochodkov.

Jeden z nich nezije uz celkom na isto, pretoze dnes pred dvadsiatimi rokmi sa zranil pri autonehode na mokrej dialnici.

Spomina ho velka cast slovenskeho naroda, iste aj vela Cechov. Moj sused, Alexander Dubcek. Zamestnanec lesnej spravy, okrem ineho!

Po zvoneni s klucami a v (prilis?) neznom predavani klucov v zamatovych perinkach novym mocipanom sa vynorili kadejake zveriny v nahle slobodnej republike v srdci Europy. Medzi tymi supmi, ktore sa nad byvalou republikou zlietali som bol aj ja, naivny dravec, ktory si prisiel ukoristit lacne listky do divadla a porozpravat sa s byvalymi stalymi kamosmi a teraz etablovanymi a uz dospelymi hercami, umelcami, architektami - proste plebsom, ktory nemohol pocitat, ze sa zrazu preorientuje na stavbu tunelov a podobnych projektov. Tak sme slavili ten prvy slobodny Silvester plnymi duskami, ba aj duskami ohnivej vody.

Zasiel som od kamosa, kde sme slavili, cez cestu, do toho rodicovskeho domu, popriat vtedy este zijucej casti povodnych majitelov domu novy rok. I zazvonil tu telefon ako v rozpravke ten zvonec, len rozpravky nebol este koniec, pretoze na druhom konci dratu visel ako v rozpravke Sano! Plnym menom Alexander Dubcek. Bolo ani nie tri minuty po polnoci noveho roku.

Tak sme si susedsky a velmi srdecne a optimisticky zazelali a potom som mu dal moju matku, ktora sa s nim predsalen viac stykala, nez ja, smrduty sup-emigrant, ktory vyciciaval svoju staru vlast. To bolo posledny raz, pred viac nez dvadsat rokmi, co som tohoto - na "politika" prekvapujuco jemneho a mierneho pana - pocul ropzravat. Cas prejde...
free counters