Prosinec 2011

Ucit sa, ucit sa a to tretie som zabudol

31. prosince 2011 v 12:54 | King Rucola
Zrejme posledny clanok v tomto roku. Preto novorocny prejav. Samotna "TT" tentokrat pre mna osobne postrada "TNT". Samozrejme je to dosledok mizerneho vzdelania. O existencii pana Cimrmana som mal sice akesi zdanie, ale podhodeny citat ma nenapadlo ani vo sne nejako s nim spajat. Takze som poriadne naletel. Na vine je samozrejme fajcenie. Doma ma damy vyhodia na mraz, aby som im nesmrdel, tak pravidelne fajcim pred vchodovymi dverami pod vyschnutou, uplne vetchou a zabudnutou vetvickou imelu, teda "jmeli". Visi tam zabudnuta roky, vyschnuta ako uz uschli vsetky tie zaslintane bozky, ak sa tam vobec nejake konali. Je potiahnuta pavucinou, ako tie milovane zname i cudzie tvare, kedysi pod nou i mimo nej vybozkavane. Takze preto som nic zleho netusil, ked som uvazoval LEN o vianocnom imele a nie o Jarovi Cimrmanovi. Co chcete od jedneho fajciara, nie?

Tymto uvodom som si uz takmer odbavil bilanciu za prave skonaly rok a vrham sa pevnym krokom do noveho. Az blato strieka na vsetky strany. A to bez patricneho patetickeho prejavu predsa nejde len tak!

Liebe Gemeinde! (Takto zacinaju mali prezidenti oslovovat svojich posluchacov. Velky vladca prehovori:
"Liebe Mitbürgerinnen und liebe Mitbürger", nesmie zabudnut na "political correctness" a nevynechat pohlavie!

Tak teda: Mile spoluobcianky a spoluobcania!

Ako vyslovit nadej, ze prichadzajuci rok bude urcite lepsi, nez ten uplynuly? Mozno najlahsie by bolo ten prave minuly rok poriadne ociernit a potom by sa kazda hovadina zdala v novom roku ako ta najblyskavejsia, najjasnejsia, jedine najlepsia. Ale tak jedoduche to zase nie je, pretoze slavnostny recnik musi predniest najprv pozitivnu bilanciu roku predosleho.

Nechcem vycitat vsetky bezne zname udalosti. Na to su tu odbornici a okrem toho ja vsetko aj tak zabudam. Preto len to najcerstvejsie z tohto umrlca: Nova Samoa skrtla tridsiaty december. Dobre mu tak! Moja dcera, ta mladsia z dvoch, ma prave v ten den narodeniny! Usetrime kopu darcekov a narodeninovu "party". Teoreticky nemoze ani starnut.

Druhy cerstvy poznatok a poucenie z neho: Kazda dobra hra ma predohru, kazdy dobry sex tiez a kazdy clanok ma ako predohru uvod. (Aspon uvod mam uz za sebou!) Tuto mudrost som nacerpal z dennej tlace. Air-sex sa vola to zaklinadlo. Hoci v USA uz bezia dokonca majstrovstva v tejto dicipline, nemal som vdaka mizernemu vzdelavaniu sa pocas roku 2011 ci rokov davno minulych - podobne ako o spojitosti medzi Cimrmanom a imelom - ani len potuchy o existencii takehoto "sportu". Teda uprimne povedane, poznal som to len v realite, nie ako sutaznu disciplinu. Predstierany, na scene zahrany orgazmus, kedy ucastnik sa sice smie ciastocne aj obnazovat, musi vsak zostat obleceny, zasadne je na javisku sam, bez partnera. Boduje sa podobne ako pri krasokorculovani...

Takato strucna bilancia roku 2011 je velmi prospesna. Ukazuje jasne ziarivu cestu do buducnosti. Bezpecny sex, zahrany na javisku, prinasa so sebou riesenie viacerych konfliktnych situacii, choroby, antikoncepciu, financnu stranku, ziadny stress a podobne. Konecne riesena otazka rastu populacie, lebo pritom, pri takomto druhu sexu nikto neotehotnie. Ziadne sexualne problemy v manzelstve. Hrat a hrat a hrat. Ucit sa, ucit sa a to tretie som uz zabudol...

Este neviem, ake "neslovo" roku bolo vybrane. Ani ake "slovo" roku. Ale este si spominam, ze rok 2011 priniesol revival stareho mystickeho vyroku "bunga bunga". Zasluzil sa o jeho rozsirenie hlavne mladistvy starec Silvio Berlusconi, ktory jednak patri k najbohatsm Talianom a jednak sa uspesne drzal az do tej "bunga-bunga" ery vlady ako kliest. Moc a sex patria jednoznacne dokopy.

Rok 2011, liebe Mitbürgerinnen und Mitbürger, patri historii. Co si z historie cerpame do buducnosti? Nuz jednak, ze horsie nez to bolo uz ani byt nemoze. Ale to je otrepana fraza. Tri horeuvedene historicke fakty ukazuju jasne smer, ktorym sa ludstvo, alebo aspon nase "Gemeinde" ma orientovat: Dalej uspesne hrat na sexualnom poli by som zdoraznil ako prvy bod, ako prvy vyrazny ciel v novom roku. Pretoze normalny sex je uz zastaraly a pornografickou produkciou otrepany a nikoho vlastne uz nebavi. Air-sex vytvara nepredvidane moznosti. Sex vsade, v elektricke, skole, na streche, nielen v restauracii, ako to nazorne predviedli Meg Ryan s partnerom (meno ma nenapada) vo filme "Harry met Sally"! Proste vsade a vzdy. To si zelame predsa vsetci!

Bunga-bunga je smerodajna, co sa roznych vernisazi ako i podobnych, hlavne vladnych podujati tyka, hlavne zasadani, nezmyslenych schodziek, parlamentarnych zasadani, k nicomu neveducich rokovani a mozno na zdoraznenie, ci ulahcenie tychto podujati by nebolo zle, nosit so sebou imelovu vetvicku, trebars aj skadaciu, aby sa zmestila do tesnych vackov smokingu alebo pod cylinder, kedze spravny frak ziadne vrecka nema, aby clovek vystretim tej vetvicky na sposob dazdnika signalizoval pripravenost, ochotu komunikovat, snahu viest k uspesnym zaverom spolocneho konania a podobne.
(Prakticke aj v aute, pocas stania v kolonach: sofer vystrci vetvicku a kolegovia spolutrpiaci sa mu nastahuju do auta.)

Ale celkom najdolezitejsie pre cerstvy mlady rok 2012 zostava odvazny priklad zo Samoy. Prejav nesputanej slobody. Prec od jarma konvencii, nezmyselnych nariadeni pseudovedatorov, samozvanych odbornikov a podobnych zotrocitelov slobodnej ludskej mysle. Skrtneme si den a basta! Predovsetkym prakticke pre tie dni, ktore povazujeme ci pocitujeme ako velmi zle, nepriaznive, resp. dni tazkych skusok, neprijemnych povinnosti a podobne. Prec s diktatom, sme slobodni, mozme byt slobodni, ako to ukazuje priklad tohto malilinkeho statiku, ostrova. Nechceme zit v diktature, toho sme mali dost! Skutocnost, ze tento neobvykly krok diktovali v pozadi komercne ciele je absolutne vedlajsie, nech z toho ti aj ostrovcania profituju. Zasluzia si to! Aj my, liebe Mitbürgerinnen und Mitbürger mozme z tohto ziariveho prikladu tazit: Jeden den tu, druhy den nikde, lebo neexistuje a zobudime sa az na treti den, stale rovnako stari. Nie je to nahodou aj zaroven cesta do vecnosti, nesmrtelnosti? Nie je to ten dlho vsetkymi alchymistami hladany "elixir zivota"? Mozno este nie celkom, ale urcita sanca...

Otvaram pseudodazdnik, z ktoreho vylezie imelova vetvicka, kto chce nech pride a zaroven skrtam tento den z mojho zivota, pretoze mam dnes neobvykle vela prace s pripravou silvestrovsekj parady.

Dovidenia za rok!

...a v nom vela stastia! Ako nadpis tejto novorocnej reci evokuje: "Ucit sa, ucit sa a ...a co dalej?" Zabudol som to tretie! Ale nevadi, ved mam cely novy rok pred sebou a mozem sa to naucit...

Omluvam sa

27. prosince 2011 v 4:01 | King Rucola
Nie imelu, ako takemu, je to pekna zelina, vysoko na stromoch ako cudzopasnik, aktualitou aj relativne velmi draha.

Omluvam sa, ze som dvakrat za sebou uverejnil prakticky to iste - technicky "Macher", ako som ja! To bol nejaky preklep.

Obidva clanky su nehodne, aby bolo vobec citane, tak "awfully sorry", ze som zabral miesto, alebo kradol Vas cas...

Pozor na imel

27. prosince 2011 v 3:46 | King Rucola
Tak to je ale pekne nadelenie! Ucili ma, ze ked vykrocim na cestu, mam si opakovat "hmla predomnou, hmla za mnou, hmla zo vsetkych stran" alebo tak nejak to znelo vo vsetkych ropravkach a teraz este aby som myslel na to, ze nad hlavou sa mi hupe imel! Mne pritom chodia uplne ine myslienky hlavou. O obcanoch H., G. a zase H. A o novonarodeniatku menom "Jezisko" a tak...Chcel som napisat dodatok o obcanovi Havlovi a spol. Vlastne na to uz nemam pravo, ba ani len cas, lebo si musim davat pozor, aby som neslapol nahodou pod imel, kde by ma mohol kdekolvek ktokolvek vybozkavat...

Nie, vonkoncom nejdem pisat o Havlovych splocnikoch. Teda apson nie o tych skutocnych, skor takychto, ktorych postihol rovnaky osud, ze si nepockali na Jeziskove darky: Johannes "Jopie" Heesters a pan grof, pan Zeman, pardon.

Tak sme oslavovali narodeniny. Dnes by sa dozilo novorodeniatko 2011 rokov, alebo 2012? Nepatrim medzi tych chlapov, akych stelesnoval napriklad Carry Grant. Ked mu partnerka vo filme (Doris Day?) oznamila, ze je tehotna, doslovne padal dojatim do mdlob, takmer sa zoskvaril, klesol jej k noham a dakoval, nekonecne dakoval a nedovolil, aby sa pohla a nosil ju na rukach a vobec sa choval ako blbecek. Pritom nevedel vtedy este nic o DNA a bol tak az do definitvneho urcenia rozboru DNA vysledku neistym povodcom tohto - no ako to mam nazvat? - tohto pomätenia zmyslov? Co je na tom vlastne na oslavovanie? Jeden dalsi hladny krk na zivenie, dalsi do osmej miliardy.

Matku je vzdy lahko definovat. Ona je takmer vzdy ista. O otcoch je to trochu tazsie. V pripade posledne menovaneho novonarodeniatka Jeziska je to vobec akesi zamotane. Hoci tesar Jozef zodpovednost za otcovstvo mlcky prebral, cim sa zapisal navzdy do dejin ludstva. Bol jednoducho gavalier. Takpovediac za odmenu mohol potom dialkove vystudovat za lekara, co sa ukazalo velmi prakticke vdaka jeho zrucnosti narabat pilkou a sekerkou. Odporucanie mojho kamarata Uliho, aby postgradualne studoval este zahradnictvo za ucelom definitivneho ulozenia pacientov na upravenych lukach cintorinov uz nenasledoval, nakolko ako primar mal vela prace...(Vid prilozeny obrazok.) Maria v tom case taketo moznosti nemala, ved dodnes navrhuju zenam, aby studovali radsej len za zdravotne sestry, nie za lekarky, ved sa vraj vydaju!

Okolnosti okolo tych pocetnych nevhodnych umrti vsak chceli, ze tohorocne oslavy narodenia Spasitela predbehli tak trochu tok casu a nechali vela ludi zamyslat sa skor ku velkonocnej teme. Namiesto zrodu smrt! Skor rozjimanie o vzkrieseni ako sprievodny znak, nie o somarikovi v jaslickach. Je to len zhoda okolnosti, alebo to je priam "znamenie nebies"?

Pred Vianocmi zomrel prezident Havel. Nezomrel sam. V predvecer Stedreho vecera zomrel moj sused cez dva domy, pan Zeman. Na Stedry vecer skonal aj najstarsi aktivny herec sveta Johannes Heesters. Najmladsi bol moj sused, potom pan prezident. Aj stupnica zasluh sa rovna priamej umernosti k veku. Kym moj sused, hoci vzneseneho mena "Zeman" (grof) bol obycajnym bankovym uradnikom a bez udania dovodu sa upil k smrti bez toho, ze by okrem o desat rokv od neho starsej zeny zanechal svetu nejaky odkaz ci viditelny dokaz svojej existencie, uzavrel sa pozemsky zivot za nasim prezidentom sice takisto demokraticky navzdy, ale ten zanechava okrem spomienok aj svoje literarne diela a nespocetne vela diskusnych clankov, ci uz o nom samom, ci o jeho cinnosti, jeho tvorbe, jednoducho o jeho zivote. No a ten posledny do tejto velmi zmiesanej trojice, Johannes Heesters zvany "Jopie" zanechava nielenze nezabudnutelne spomienky na jeho sarmantnu osobu, ale aj davy ctiteliek starsich rocnikov a obdivovatelov celeho davu kolegov. Sto osem rocny! Este asi pred rokom, nanajvys dvomi stal pred televiznymi kamerami a spieval svoje svetozname slagre. Nechybala ani ta nezbytna cigareta. Tak zostava za nim otvorena otazka, co vlastne na tohorocne Vianoce oslavovat. Narodenie, zosnule vyznamne osobnosti, Jopieho rekord na javisku, alebo ci zivot a smrt obycajnych ludi, ludi s ich nadejou v Spasitela, ktoreho tohorocne vyrocie ja akosi zatlacene do pozadia. Zrejme to tak asi sam chcel a robi tym nieco proti kultu osobnsoti.

Teraz pride do tohto vseobecneho zmätku este aj ta prihoda o imeli. Vyhybajte sa imelu. Pod nim ciha nebezpecenstvo. Vyhnete sa nielen bacilom chripky, ale aj pripadnej neskorsej svatby.

Nie je este presne explicitnym vedeckym vyskumom zistene, ktora z tychto dvoch nakazlivych chorob je horsia...

PS Jezisko ma aj tak aspon trochu vyslysal. Mal som mimo ine na mojej "Wunschliste" toto zelanie:
No a tym ostatnym - nemyslim len na seba - tym prines pokoj, pekny cas tohto magickeho obdobia, stastny zivot a mier, to by Ta nemalo nejako financne zatazovat! Som ochotny, v tomto pripade vzdat sa tych nestastnych ponoziek a pojdem na polnocnu v tych novych, ovcou kozusinkou plnenych cizmach, ktore mi urcite nazbudnes priniest, na vyraz ucty, vdaky do kostola aj "naboso", bez tych ponoziek! Ved ani nemrzne...

Zmätky nasej stedrovecernej hostiny boli umocnene necakanym vyhlasenim starsej dcery-spevacky povolanim, ze musi byt najneskor o desiatej vecer v kostole, pretoze tam bude spievat. Tak som skocil do starych ciziem s ovcou kozusinkou skutocne na boso, pretoze kym by som si bol cez to brucho natiahol tie nove ponozky, tak by bolo uz po polnocnej a zaviezol som ju tam. Tak som skutocne vdaka Jeziskovej stedrosti bol "naboso" na polnocnej, dakujem Ti, Jezisko...

Wunschliste

22. prosince 2011 v 8:30 | Mad a Max. de Bile-Brougham
Kazde Vianoce otravujeme deti, aby napisali svoje priania Jeziskovi. Zriedka sa toho dockame. Ale aj ja sam sa takisto zastrajam, ze napisem k Vianociam moju "Wunschliste". Obvykle to na cas zmeskam. Moje zbozne zelania mam tak najskor okolo Velkej noci hotove a to uz je neskoro. Tak sa chytam sance, ze aspon tymto clanockom, ked nebudem ako vzdy prilis ukecany, by som to mohol prvy raz v zivote este do Vianoc stihnut. Vcera sme absolvovali najdlhsiu noc roku 2011.

Teraz to uz pojde s tmou len dolu vodou. Tak som si uvedomil, ze uz som to asi zase skoro zmeskal, pretoze tento text mam ulozeny v "Rozepsané" minimalne dva roky a vypocet zelani je stale prazdny.

Problem je v tom, ze ked sa na to sustredim, tak ma obvykle to spravne nenapadne. Ale vdaka tej dlhej noci som mal cas rozmyslat...

Pretoze je rano, napada ma automaticky zbozne zelanie, ktore mm kazdy rok, aby mi Jezisko doniesol "Closomat". Tak sa nazyva u nas ten zachod so sprchou, ktory maju v Japonsku bezmala v kazdej zapatlanej putike, ale ja namiesto toho nicim lesy a hory horami papieru! Chyba je len v tom, ze taky hajzel stoji ako male auto.

Tak chcem kazdy rok od Jeziska radsej velke auto, namiesto maleho. Mercedes, aspon 320 a urcite Viermatic, by nebol az tak od veci. Cakam! Predbezne jazdim s autom, ktore ako keby malo v dlazke diery a ja sa odrazal nohami.

Kazdy rok sa vsetci natrepu k nam. Stalo sa to tradiciou, je to aj zelanie vsetkych. Nie som proti tomu, ale Jezisko by mi snad mohol za ucelom oslavy jeho narodenia priniest o nieco väcsi dom. Tlacime sa ako sardinky, hoci na Stedrovecernu veceru nejeme ani kapra, ani sardinky. Trapime sa s kostickami pstruhov.

Vraj dobrych ludi sa vsade vela zmesti, ale myslim si, z geometrie vychadzajuc, ze do väcsieho domu sa tych ludi zmesti rovnako vela, ale pohodlnejsie.

Jezisko, ved ten dom by nemusel byt o moc väcsi, tak tri a pol metra na vsetky strany, aby na novom poschodi boli aj spalne pre hosti, nie? Pozadujem vela? Nezda sa mi ani. Cely zivot chodim "bokom", lebo velky a tlsty sa normalne v tejto chalupke neprecpem! Mozno este aj dalsiu garaz, pre to nove, darovane auto, lebo to by sa do tej starej nezmestilo!

Mily Jezisko, pisem Ti a aby som nevyzeral ako neskromny pytac, mam v suvislosti s poslednym odstavcom aj jednu prosbu, ktora jasne demonstruje, ze nechcem len stale viac: Chcem aj menej. Daruj mi, mily Jezisko, dones mi pod stromcek, dvadsat az tridsat kilo minus, aby som si zase vedel zaviazat topanky, ked budem chciet ist na polnocnu omsu...

Nenechaj to, prosim Ta, zase len na tie tradicne ponozky. Ved obliekat si ponozky s takym bruchom a takymi kratkymi rukami je ako Tvoj pochod na Golgatu. Prihod mi tam pod stromcek este aj par balickov cigariet, aby som si v prestavke medzi pravou a lavou nohou pri tom nerovnom, takmer beznadejnom a vycerpavajucom zapase s ponozkami mohol oddychnut.

Nechcem posobit ako neskromny, ale nebolo by od veci, keby som si mohol vycerpany schladit hrdlo aj par flaskami piva. Nemusi to byt len Champagne alebo nebodaj trinastrocna skotska whisky.

Mily Jezisko, nechcem, aby si mal dojem, ze som len nenasytny a sebecky prosebnik, tak prosim Ta, daruj mi pod stromcek dostatocnu kreativitu, aby som ukojil moje chutky a mohol sa pozriet do oci ostatnym. Ak mi zase darujes len knihy, tak ziadne uz pisat nebudem. lebo to nestihnem...

No a tym ostatnym - nemyslim len na seba - tym prines pokoj, pekny cas tohto magickeho obdobia, stastny zivot a mier, to by Ta nemalo nejako financne zatazovat! Som ochotny, v tomto pripade vzdat sa tych nestastnych ponoziek a pojdem na polnocnu v tych novych, ovcou kozusinkou plnenych cizmach, ktore mi urcite nazbudnes priniest, na vyraz ucty, vdaky do kostola aj "naboso", bez tych ponoziek! Ved ani nemrzne...

Dakujem vopred, mily Jezisko, pozajtra dovidenia.

PS Nie, nemyslim len na seba, Jezisko! Tak tym druhym zo srdca prajem prezitie stastnych a veselych vianocnych sviatkov.

Zasluhy

21. prosince 2011 v 7:34 | King Rucola
Namiesto perexu prikladam (aj s chybami!) moj komentar k Davidovemu clanku v jeho blogu: davidbachamnn.blog.cz

Velmi zaujimavo a osobne si to napisal. U nas je po dost nepodarenych volbach nasho "prezidenta" (tych sedem Bundesratov) tiez zase raz ozvila tendencia, ci by lud nemal volit tychto radnych panov a najnovsie aj radne panny a panicky, teda tohto sedemhlaveho draka "prezidenta" priamo, teda sam "Volk", ci ako sa tu tomu nadava sam "suveren". Vseobecny tenor sa este neda vypocut z tych mnohych rozpornych nazorov.

Ale o tom som vlastne nechcel, to len, ze rad pocuvas "schwyzer düütsch". Skor som chcel vyjadrit skepsis nad uvododnou castou Tvojho clanku, kde vyslovujes vieru v jedincov. To vyzaduje velmi podrobny rozbor a vysledok tej analyzy bude aj tak nanajvys rozporny. Moj skromny nazor na vec sa casom strasne zmenil a klonim sa skor k negativnemu presvedceniu, ze za kazdou osobnostou stoji nejaky kolektiv, ktory tam tu postavu (casto skor len figurku) nastrcil, aby nerusene profitoval. Znie to pesimisticky, ale cim dalej, tym viac dokladov pre tuto neblahu teoriu nachadzam, ci spoznavam.
PS Kandidovat moze teoreticky kazdy volitelny Svajciar za prezidenta, lenze ak nema vlastnu mafiu, je jeho sanca rovna len nejakemu zabavnemu gagu v zmysle "ja som kandidoval"...

Teraz este raz k "Teme tyzdna", avsak trochu nepriamo. Pretoze som zosnuleho pana prezidenta skutocne moc nezazil, ale mal som ho velmi rad, nechcem sa vobec vyjadrovat k jeho osobe. Ale skor ku roznym komentarom, ktore sa tu daju citat. Hanive nie su skutocne na mieste, neutralne skor a chvalive su normalne, su sprievodnym znakom danej chvile, ale casto trochu prehnane.

Prehnane v zmysle zdoraznovania zasluh. Osobne zasluhy su jasne a nediskutovatelne. O tych svedci prezita skutocnost, objektivana realita. Zivot, zivotopis zosnuleho, jeho produkty osobneho razu. Co zostava sporne a nejasne su skor skutky a okolnosti, ako aj konanie, ktore sa potom pripisuju symbolickej postave ako jej priama zasluha. Tu by mal clovek zrejme poriadne zamysliet, s odstupom casu predsalen - aj kriticky - rozlisovat. Pokusit sa rozlisovat, zistit, ako k jednotlivym dejom vlastne doslo, smelo dojst, ako sa to mohlo vobec vyvijat takym smerom, ako to nastastie potom aj islo. Smelo ist.

Momentalna neutesena hospodarska situacia v europskej unii privadza roznych komentatorov k neprilis vianocnym vyrokom. O to zaujimavejsie boli prekvapujuce vcerajsie spravy vo svajciarskej televizii. Do celkoveho placliveho suzvuku velko- i maloobchodnikov, ze vianocny trh pokrivkava za ocakavanym obratom, do prekvapujuco uz teraz, pred Vianocami, cize neocakavane nasadeneho vypredaja, zneli spravy z Pariza ako rozpravka. Pretoze to znie ako rozpravka, priviedlo ma to k rozmyslaniu o inej, dolezitejsej rozpravke, ktora ale podla mojho nazoru ma spolocneho menovatela s tou parizskou.

Obchodne domy, napriklad ten slavny La Fayette Paris, si nevedia vynachvalit rekordne prijmy. Popri vyplakavaniu o krize a setreni, nariadenom statom ci dobrovolnom, to znie neskutocne. Ale kazda rozpravka skryva nejaku realnu podstatu.
Vsetci spovedani kupci, ovesani nespocetnymi nakupnymi taskami mali jedno spolocne: Nevedeli po francuzsky a mali cierne vlasy a trochu sikmejsie oci, nez mame my.

"Je nas tu asi pätdesiat ucastnikov zajazdu a kazdy z nas nakupil za priblizne dvadsat tisic euro," povedal pocas intervju (interview) cinsky mladik a pokracoval, "Nakupime darky aj pre znamych, takto obideme luxusnu dan." Pätdesiat krat dvadsat tisic euro, cinska injekcia na podporu marodneho hospodarstva Europy, mala, len z jedneho zajazdu, ale priznacna.

"Predavame najviac luxusne tovary, " hovorca La Fayette, "Cinania su po Rusoch(!) nasi najpocetnejsi zakaznici. Francuzi su zdrzanlivejsi..." (Predbezny koniec rozpravky.)

Ina rozpravka zacala podla mna niekedy v osemdesiatich rokoch, ked zurivo produkujuci priemysel zapadu hladal nove odbytistia. Pretoze produkovat je to najlahsie, predavat to najtazsie. (O tom by mohli kreativni umelci spievat dlhosiahle balady. Keby Piccasso nemal Kahnweilera, bohvie, cim by sa asi stal, mozno by dozivotne maloval kulisy v divadle, lebo malovat vedel uz dlho predtym, nez sa stal umelcom.)

Jednoducha uvaha, takmer rozpravka, ale asi pravdiva, realna: Naco sa mlatit capicami, hadzat po sebe dokonca rakety, smrad ich vyfukov by mohol zasiahnut aj odosielatela, ked to ide podstatne jednoduchsie a takmer bez krviprelievania?
Tisice rokov je recept znamy, najmladsi vyrok v tomto zmysle je rimske "Rozdeluj a panuj" a "Ludu chlieb a hry".

Tak zrejme zasadli tajomni pani v tmavych oblekoch namiesto tmavych okuliarov, s kravatami okolo krku ako naznak sibenice, ktora by mohla tiez prist do uvahy "keby" sa nedohodli a vymysleli novodobu rozpravku. Rozpravku o slobode. Vzapäti a z nicoho, ako v skutocnej rozpravke mali novy miliardovy trh. Miliardy ludi sa zrazu tesilo z novej slobody.

Slobody, ktora ma spolocneho menovatela s rozpravkou z La Fayette: Konzum. Bezhranicny konzum. Bez hranic.

Cize s tym pripisovanim osobnych zasluh by som sa obratil skor na tych panov v tmavych, na mieru sitych oblekoch, nie na skutocnu, jedinecnu osobu pana v skor kratkych nohaviciach, co ako by som mu tie zasluhy dozicil. Ale ani on, co ako milovnania hodny, ani jeho predchodcovia, podaktori z nich nenavidenia hodni, na to nikdy nemali, to by bola len dalsia rozpravka.

Za kazdym z nich stali zastupy tych korektne oblecenych muzikov v kravatach, casto aj titulovanych "Die Gnomen...", (Povestni su ti "Gnomen aus der Bahnhofstrasse", napriklad, dvestopätdesiat bank len v malom Zürichu!) trpazlici v pozadi, ktori sedia pri pakach moci a mykaju nimi podla zaluby ako na jednoramenych banditoch, ci ako sa tie automaty nazyvaju, niekde v kasine. Ako by to bolo sucastou nejakej hry, ktorej pravidla si urcuju sami. My na to naletime, uzasom ani hubu nesklapeme...

Skoro sa mi natiska na zaver ten vtip: "Trpazlik, ale s takym...", no do pietnej alebo vianocnej nalady sa to nehodi.

Havel a kolega

20. prosince 2011 v 3:04 | King Rucola
Vlastne som k tejto teme nechcel nic napisat. Prezidenta Havla som osobne zazil len raz. Druhykrat, ked sme pred tou krcmou, neviem, ako sa vola, je to smerom k Zlatej ulicke, na Prazskom hrade cakali, ci vyjde von, sme sa ho nedockali, obdivovali sme len tie biele BMW auta, ktore tam trpezlivejsie nez my na prezidenta cakali.

Velke halo v inac chladnom Svajciarsku sa okolo Havlovej navstevy u nas rozbehlo po reci Friedricha Dürrematta, o com sa verejnost dozvedela az z casti nepriatelskych komentarov v dennej tlaci. Nie proti Havlovi, proti recnikovi a kolegovi spisovatelovi, maliarovi a dramatikovi, ktory oznacil, silne inspirovany Havlovym pobytom vo väzeni, Svajciarsko ako zlate väzenie. Väzeniu, ktoreho väzni su sami sebe spravcami, strazcami. To poburilo vela ludi a samotna navsteva prezidenta Havla dostala tym trochu senzacny nadych.

Tu je "link" na celu rec Havlovho kolegu "v zbrani", velkeho svajciarskeho literata, Friedricha Dürrenmatta: http://www.litart.ch/fd/fdrede.htm

Dürrenmatt predniesol tuto rec v Bazileji, 22. novembra 1990, kde prave zosnuly prezident Vaclav Havel dostal akusi cenu.
Cenu G. Duttweilera, ktory bol zaujimavy podnikatel a politik so silnym socialnym a kulturnym zanietenim. Mimo ineho bol zaujimavy aj tym, ze zalozil "druzstvo", pravda nie take, ake sme zazili my pod nazvom JRD, pripadne JZD. Druzstvo, ktore dodnes prekvita ako najväcsi retazcovy obchod Svajciarska pod menom "Migros". Kulturne percento je taktiez jeho dielo, zo zisku obchodu musi ist urcity podiel na kulturu.

Bolo to teda takmer presne pred jedenastimi rokmi a jednym mesiacom. Snezilo. Zrejme silnejsie, nez snezi u nas dnes. Dnes je to tu prvy sneh a je ho tu v "Unterland", ako sa nealpska cast Svajciarska tiez nazyva, velmi malo. Nastastie. Nech snezi na horach, pre lyziarsky "priemysel", tu je lepsie, ked sa nemusime brodit posolenou mlakou.

Presne sa nepamätam, ako snezilo, ked sme, napresovani ako sardinky, spoteni ako maratonski bezci pred krizou, cakali na prijazd prezidenta ceskoslovenskej republiky s jeho doprovodom. Chvilami sa niekto nad tou masou zmiloval, priebezne do precpateho salu Kongesshausu v Zürichu ohlasoval: "Pan prezident je uz na ceste." Alebo: "Pan prezident pride asi za dvadsat minut." Potom neskorsie: "Pan prezident tu bude za pol hodiny, cestou je vela snehu, vozy sa pohybuju pomaly." Aspon sme vedeli, co je na pricine, velmi milostive. Inac sme vela toho nevedeli. O tom svedcili aj tie dost naivne otazky, casto vyjadrujuce obavy o dalsi vyvoj prave mladej slobodnej republiky, ktore Havel s jeho typickym "hmhm" a rackovanim trpezlivo odpovedal. Na nejake detaily sa vlastne nepamätam, fyzicke podmienky v natrieskanom sale boli neznesitelne. Neviem, ci naruzivy fajciar Havel pocas tohto vystupenia pre ceskych a slovenskych Svajciarov fajcil, ja som sa len modil, aby som bol uz na tych schodikoch pred vchodom a zapalil si konecne vytuzenu cigaretu. Ani neviem, kto ho vlastne vtedy doprevadzal, ale urcite vela ucastnikov z tej skupiny uz v sucasnej politike nevysutpuje. Len tolko si teda spominam na priamy styk s touto symbolickou postavou neznej ci sametovej revolucie.

Preto si ani len zdaleka netrufam hodnotit osobu Vaclava Havla. I tu jedinu hru, ktoru som kedysi davno videl v televizii si uz nepamätam. Ako kazdemu odidenemu cloveku, o ktorom sa uz nedozvieme, kam "emigroval", do ktorych vecnych lovist, by som chcel popriat dobru cestu, trochu aj v zmysle zaverecnych riadkov Dürrenmattovej pamätnej reci, ktory sam nie dlho potom, co ju predniesol zomrel vo veku len 69 rokov:

Lieber Vaclav Havel, Ihre Aufgabe als Staatspräsident fällt mit der Aufgabe Vaclav Havels als Dissident zusammen. Sehr geehrter Herr Staatspräsident, Sie sind hier unter Schweizern, Schweizer haben Sie begrüsst, der schweizerische Bundespräsident hat Sie empfangen, ein schweizerischer Alt-Bundesrat die Laudatio gehalten, und ich, ein Schweizer, habe auch geredet, denn man redet viel in der Schweiz. Was sind wir Schweizer für Menschen? Vom Schicksal verschont zu werden ist weder Schande noch Ruhm, aber es ist ein Menetekel. Platon erzählt gegen Ende seiner Politeia, dass nach dem Tode die Seele eines jeden das Los zu einem neue Leben wählen müsse: Zufällig aber habe die Seele des Odysseus das allerletzte Los erhalten und sei nun herangetreten, um zu wählen. Da sie aber in Erinnerung an ihre früheren Mühsale allen Ehrgeiz aufgegeben hatte, sei sie lange Zeit herumgegangen und habe das Leben eines zurückgezogenen, geruhsamen Mannes gesucht und gerade noch irgendwo eines gefunden, das die anderen unbeachtet hatten liegenlassen. Und als sie dies entdeckt hatte, habe sie gesagt, sie würde ebenso gehandelt haben, wenn sie das erste Los bekommen hätte, und habe es mit Freude gewählt. Ich bin sicher, Odysseus wählte das Los, ein Schweizer zu sein.

Dürrenmatov zaver je dost podivny, ale zosnulemu panovi prezidentovi by som po jeho "odyssei" takyto osud aj doprial, lebo tu vladne naskutku "vecny klud", mozno az prilis "vecny"...

Cudzie slova a pravopis

18. prosince 2011 v 12:29 | King Rucola
Zakazdym, ked sa k nam dovali cela pereput - aby som sa vyhol slovu "clan", pretoze naskutku neviem, pise sa to "klan", "klän" ? - sa citim ako cisar! Kral uz som, King Rucola, ale pritomnost celej svorky ma povysi na cisara. To je takto:

Jeden z poslednych cisarov viactisicrocnej historie ludstva bol Franz Josef Prvy, cisar rakusko-uhorsky, kral cesky, atd.,. Udajne bol dobry cisar, prechadzal sa po novom prazskom moste a tak dostal meno Prochazka, pretoze fotka mala titul "Prochazka na moste". Oproti takmer sucasnemu byvalemu samozvanemu cisarovi Jean-Bedél Bokassa niekde z Afriky aspon nejedol deti! Dobry bol este aj v tom, ze sa nenechal ozenit s Helenou, ako sa starocia pred nim nechali ozenit jeho predchodcovia s politickych dovodov, ale vybral si podla svojho vlastneho srdca Heleninu mladsiu sestru, neskor znamu ako Sisi. Musel ju mat strasne rad.

Pri navsteve Schönbrunn-u, kde sa pan Prochazka narodil a kde aj zomrel som sa dozvedel, ze vraj bol aj naruzivy fajciar cigar. Aj tato blahoroda vlastnost ho spaja so mnou. Jeho milovanej Sisi, ktora dbala na spravnu zivotospravu, uz vtedy tusim holdovala joggingu a inym nezmyslom, stahovala si driek na velkost osy a dbala na svoju krasu, jej tie cigare strasidelne smrdeli. Pretoze ale stahovanie pasu na obvod osy zaberalo relativne vela casu, o ktory pan cisar nechceli prist a pretoze sa nevedel sa vynabazit pohladu na svoju milu, tak si vraj nechal postavit SKLENENU KLIETKU, v ktorej sedaval vyudeny svojimi cigarami a odtial tu Sisi pozoroval bez toho, ze by jej smrdel. Napinave a vynachadzave, ked pomyslime, ze vtedy asi nebolo este akrylove sklo a ventilatory...Ale dosiahol tym mozno, ze mu Sisi nikdy nemohla povedat "Fuj, ty smrdis!", ako mi hovoria unisono moje vnucata.

Som jediny, zato ale retazovy fajciar v tom nasom "clan-e"(Klane.) Rozne kvietky nasej rodiny kladu rozne, ale vospol narocne podmienky na svoje hrdla a hlavne hlasivky, na tieto hlavne z profesionalnych dovodov. Fajcenie je pre nich najväcsi zlocin na svete. Na tych mensich clenov beriem ohlad automaticky, ale ti stari...ti by mohli mat uz trochu rozumu, ci nie?

Tak ci onak, stava sa zo mna cisar. Zatvaram sa do klietky zachodu pre hosti, ktory ma rozmer asi 140 na 120 centimetrov, huci mi tam elektricky ventilator a smutne holdujem mojmu pozitku sam, opusteny, vyluceny zo spolocnosti milych, vzacnych hosti, bez knihy ci jedla, nanajvys cierna kava. Ale som cisar v klietke, ako kolega Franz Josef der Erste. Len ta Sisi mi tam chyba. Statocne celim osudu a tomuto diktatu novodobej spolocnosti, osprostelej masovou propagandou.

Diktat! Diktat despotickej spolocnosti, zleho cisara, fasistickeho vodcu, komunistickeho vladcu. Diktat zostane diktat. Zrejme aj pre skolacikov zostava diktat ako neprijemne omedzenie osobnej slobody. Diktat ako rozpor sam o sebe.

Podla normalnych zvykov by bolo spravne napisane "dyktat". Ale nie, tu sa ta rozvazna a "slobodna" spolocnost rozhodne pouzit povodny pravopis, prebrany z latinciny. Ale zaujimave, nikto snad okrem bacu zo stredneho Slovenska nevyslovi toto agresivne slovo s mäkkcenom! Pravy baca by aj tak kazdy diktat razne odmietol!

Ked som este v rannych dobach slobody uzival status cloveka, ktory slobodne nechava vyhoriet zabudnutu ciagertu za cigaretou na popolnku rysovacieho stola a zapali si bez rozmyslania novu a nemusi s nou utetakt na zachod ci von pred dom do mrazu, spoznal som z pracovnych dovodov vyznamneho architekta a sochara, ktory sa vola Max Bill. Tento pan bol nielenze spickovy architekt (Nomen est omen, "maximalny bill", "maximalny ucet!") , ale aj velmi silna, svojrazna osobnost. Aby sa presadil proti protestom verejnej mienky ako sochar a na posvätnej Bahnhofstrasse postavil nim navrhnutu sochu z granitovych architravov, zvolal architektov a socharov z celeho sveta, aby jeho dielo, ktore tam postavil ako model jedna k jednej z umelej homoty, aby mu to posudili. Dopadlo to tak, ze socha tam stoji dodnes, vyborna prilezitost na tych kvadroch pozit v obednajsej prestavke alebo pocas prestavky v nakupovani svoj "fast dood", ale ako to do kelu napisat? "Fast fud"?

Ako keby to bol tusil, je to uz dobre vela rokov spät, protestoval tento talentovany a uspesny architekt aj v pisme, gramatike.

Iste je vseobecne zname, ze ta mozno najpresnejsia rec na svete, totiz nemcina, pise vsetky podstatne mena velkymi pismenami. Tym dosiahne aj este väcsej preciznosti. Ani najnovsej pravopisnej reforme sa neopdarilo tento zlozvyk odstranit, lebo kazdy si je vedomy, ze je to tak dobre, akosi prospesne pre lepsie dorozumenie. Pan architekt ale, na vysostnej urovni cisarov Franza Josefa ako aj temporerneho cisara - vid uvodny text - Krala Rucolu, sa uz pred rokmi rozhodol na to kaslat a pisal konzekvetne vsetko malymi pismenami! A rozumeli sme mu vsetci...

Nie kazdy, ba povedal by som, ze ziadny diktat, vedie k pozitivnemu vysledku. Reforma pravopisu prinasa novy diktat a nove diktaty pre skolacikov, ktori maju uz zo stareho poriadny chaos, ale tak sa aspn "hravo" tribi mozocek malinkych cloviecikov.

Ale jedno je mi pri vsetkych tych reformach nejasne, ako to ma byt s tymi "cudzimi slovami"? Foneticky? A potom predsa nie, hlavne pri tych tzv. "zdomacnelych"? (Ved to foneticke prepisovanie vedie priamo ku grotesknym skomoleninam. Priklad: Ten jemny, fajnovy rozdiel medzi "gurman" a "gurmén"!)

Uz klasik Hamlet sa pyta: "Byt ci nebyt?", co je urcite ine, nez "bit ci nebit". Ale bytie pod diktatom skonci casto ako bitie pod diktatom, co je skor tragicka cast dejin ludstva.

Vsetci sme len nejake pesiacke figurky na sachovnici, ktoru ovladaju temne moci, skryte za pravo-pisom.

Rec lekarov, pravnikov, politikov, vedcov, fararov, kecalov, komikov, satirikov, basnikov a pospoliteho ludu. Vsetko tak trochu nad odlisenie, zahalenie, ovladnutie a hlavne diktovanie. Rec, ktora nas ma spajat, ktora nas rozdeluje!

PS Od temy, ale aktualne a smutne: Prave hlasi svajciarske radio spravu ceskej televizie, Vaclav Havel zoomrel. RIP.

Smrkam do prsnika

16. prosince 2011 v 20:29 | King Rucola
"Smrkam do tvojho prsnika", povedal som manzelke. Trochu neuprimne, pokrytecky, lebo prilis pravopisne-spisovne. Normalne by som skor povedal "Soplim ti do tvojho cecku."

Moja dcera je operna spevacka, co jej nebrani prispiet na rozmnozenie tak pocetneho ludstva na zemi a to ani v tom case, ked prave ma pevnu zmluvu (engagement hovorievaju javiskovi umelci vznesene a mne sposobuju lamanie hlavy, ze ako to mam teda teraz podla pravopisu spisovne napisat, hlavne tie dve nosovky, ktore sa v tom slove "angazmà" vyskytuju!) na nejakom tom opernom javisku. Aby mohla chodit na skusky a vecer vystupovat v predstaveni potrebuje samozrejme nieco, co sa moderne nazyva "baby-sitting", kedysi skor "dojka" a v pokrocilejsom veku aj "chuva" (cesky) alebo u pani knezny (pani knaznej po slov.) dokonca guvernantka! (Pre zmenu v obidvoch bratksych reciach rovnake.)

Kto je ta najlacnejsia pracovna sila? Jej otec! Ten je zadarmo! (Matka, ako rodinu ziviaca, nema na to cas.) Tak som s nou a tym mladym vytvorom jej snahy o rozmnozenie ludstva precestoval polku Europy a stravil nespocetne hodiny v satniach divadiel. Ked dcera nebola prave na javisku, tak priletela do satne, vytiahla pojazdnu prenosnu mliekaren (vid nadpis clanku), uspokojila pripadne reklamujucu vnucku, ktora, ak som mal stastie, do nasledujucej prestavky zaspala.

Jednu vyhodu vsak toto namahave povolanie malo. Smel som sa osobne zdrzovat v damskych satniach. Obvykle moja "diva" mala garderobu sama pre seba, ale na mensich divadelnych domoch sa delila povedzme s predstavitelkou druhej hlavnej postavy. Jej kolegyne ma postupom casu brali ako kus nabytku alebo sucast satnoveho zariadenia a ja som nevedel, kam mam odvracat moje mlsne smilnicke vyvalene ziadostive nenazrane oci, ked sa prezliekali do dalsieho kostymu, k dalsiemu aktu, casto poskakujuc okolo mna ako akt. (Som rodeny nadrzany voyeur, - Spanner po nemecky -, ktory pozoruje svet, toboz pekne prezliekajuce sa herecky.) (http://reporti.net/inspiration/ceho-nejvice-litujeme-pred-smrti Tu je nieco zabudnute!)

Bola to prekrasna zena, bohyna. Dlhe nohy, dlhe blond vlasy, dlhe mihalnice, prekrasne prsia, stihly driek. Svedka. Presne tak, ako si nadrzany smacek radodajne Svedky predstavuje, ale zase ich tam v tomto vydani nie je tak moc, aby sa dalo povedat, ze tato sopranistka bola "typicka Svedka". Poznal som aj uplne ine, tmavovlase, kratkonohe a tlste.

Trochu zadychana a jemne spotena pribehla z javiska. Prezliekala sa rychlostou padajuceho meteoru, cakala ju "jej" aria. Prekontrolovala v nespocetnymi ziarovkami osvetlenom zrkadle, ktore vieseli nad kazdym pultom satne, nad kresielkami na sminkovanie. Zrejme bola s jej zovnajskom spokojna. Ja som kazdopadne bol. Naraz neverim vlastnym ociam: otvori vystrih nad tymi jej klenutymi plnymi prsnikmi a cpe si tam jednu vreckovku (kapesnik, po cesky) za druhou. Skoro som vyhrkol, ze preco, naco?

Musela dobre vediet co robi. Perspektiva z hladiska je ina, nez perspektiva "jedna k jednej" v damskej prezliekarni. Vidiet, ze bola absolutny profi!

Potlesk. So spokojnym usmevom naspät a ocariac ma spikleneckoiu grimasou "medzi nami devcaty"si vyberala vsetky tie servitky, kapesniky, vreckovky.

Co tym chcem naznacit: Nepride tak celkom na pravopis, ako na pochopenie - casto skryteho, zakodovaneho, pod sifrou zamknuteho - vyznamu. Dnes, ked poviem "smrkam do prsniku" vie zasvätena osoba, ze smrkam do vreckovky. Ak ale hlasim, ze hladam "tvoj cecek" nevyjadrujem pre spiklenecke osoby tuzbu po materinskom mlieku, ale jednoducho nemam si do coho utriet nos.

Toto ale zabieha uz temy, ktora nie je priamo pravopisna, skor sa jedna o tzv. "terminus technicus". Aj keby to bolo spravne pravopisne napisane, tak tomu citatel rozumiet nebude. Alebo by musel byt Sherlock Holmes, prinajmensom. Urcite vrstvy pouzivaju rozne slängy, dialekty, hantyriky, ktorym na okraji cumiaci divak houby rozumie, aj ked pravopis stimuje do poslednej bodky nad ypsilonom, ako napriklad latinska omsa...

The vychodit slnko

16. prosince 2011 v 7:39 | King Rucola
Dcera znamych sa vydala so Spojenych statov. Nic zvlastneho, odkedy sa zvonilo klucami na uliciach. Kazdy, kazda moze.
Rec je pri tychto snahach, vydat sa, ozenit sa, celkom doborou pracovnou pomockou, lebo nielen chlebom sa zivi clovek...

Ci pritom hra rolu aj pravopis, zostava otvorene. Urcite v niektorych, pocetne slabsie zastupenych pripadoch to moze mat urcity vyznam a hrat relativne zavaznu rolu. (Casto asi aj negativnu, ale to su skor vynimky.)

Ked sa po spolocnom stretnuti rodiny tychto mladomanzelov zoznamili, tak sa vyvinul aj akysi spisovny kontakt, lebo lietat castejsie cez tu velku vodu nie je ani panom profesorom take jednoduche. (Obidve rodiny su nejako akademicky poskodne.) Zdoraznenie naslovo "akysi", taky nejaky, lebo tie prekliato odlisne reci hatiliy kvantitu, kvalita zostala samozrejme spickova!

Americky pan profesor bol zrejme presvedceny o svojich kvalitach, schopnostiach a k tomu este asi aj vasnivy zastanca metody: "Do it yourself".

"Co by som otravoval mladu nevestu prekladanim, ta ma urcite nieco lepsie na pracu, naco mame slovniky, "muselo mu prist na um, "napisem list sam!"

Netusil, ze vstupi do rady komikov, lebo davno sme sa tak vyborne a dlho nesmiali, ako pri lusteni toho literarneho skvostu. Skoda je, ze to lezi uz davnejsie a nepamätam si viac detailov. Su to drahokamy pisaneho vyjadrovania.

(S jasnym vedomim, ze vysku originalu nikdy nedosiahnem, pokusim sa interpretovat aspon par prikladov, ktore som si zapamätal.)

Moj mily and mila priatel, -ia! Tu a tam by nas vychodit clen urcity slnko uz, pretoze ty este spat. Clen urcity pocasie ma my prekvapene zvlastny. By nas je clen urcity sneh padajuci. On je velky prekvapenie, because clen urcity sneh nerobi by nas obvykle. Nas nase school kids dieta, i, su hraju like maly. -a, divoky preco oni uz nikdy videli clen urcity sneh. On je to very nepouzivatelny for nas. Vy si taky clen neurcity druh z stastny, -a, kedy vy mat taky pekny zima.

A tak dalej, a tak dalej, da capo al fine, ako sme ten list znovu a znovu citali. Bohuzial hodnotu originalu nedostihnem. Len nez nam zaplo, ako prisiel na ten "clen urcity" ("the") a podivne pouzivanie slovesa "mat" (has been podla slovniku prekladane!), nam zabralo cas, pretoze tie slzy v ociach prekazali v synchronom hladani v anglickom slovniku.

Vsetko sme pochopili! Ide to aj bez pravopiu! Alebo inac: Pravopis je nekonecny zdroj obveselnie, ci nie?

Musim zdoraznit: Touto milou spomienkou nechcem na ziadny pripad pana profesora zosmiesnit, prave naopak si cenim jeho autodidakticku snahu a davam ju za priklad, ako je vsetko mozne, ked clovek hlada dorozumenie. Vzajomne porozumenie nepotrebuje pravopis. Len trochu snahy a..a zrejme aj poriadnu porciu humoru!

Pravopis ako zachrana kotva?

15. prosince 2011 v 9:51 | King Rucola
Uplne nieco blbeho. G. ho cakala kazdu noc. Ako vzdy, ako ked k nej este prichadzal pravidelne. Plny energie, plny nehy. Vtipny a roztuzeny. Idealny muz, ktoremu sa oplatilo - mozno aj proti zdravemu usudku, chladnemu rozumu -, odovzdat sa skrz naskrz, bezvyhradne, oddane a navzdy. Krasny, casto trochu melancholicky pohlad. Stihle boky, pevny okruhly zadok, siroke ramena, dlhe vlnite vlasy neurcitej farby, pretkane sedinami sta by hodvabom. Naznak brusinka, takeho, ktore patri kazdemu zrelemu muzovi v jeho veku. Co si moze jedna osamela zena este priat? Co moze viac ocakavat. Co viac chce vobec od zivota, okrem miesta menedzerky s platom prinajmensie filmovej hviezdy na vrchole zenitu svojej kariery.

To znie ako odpisane z nejakeho "divciho romanu" Nieco uplne blbeho. Este ked prezradim, ze tento nadsamec bol lekar, dokonca gynekolog, tak uz nam zvlhnu nohavicky, lebo to bude aj "lekarsky roman". G. bola v nom vsak viac nez rovnocena partnerka tomuto presedivelemu hrdinovi neurciteho veku, jemnych pevnych ruk a neodolatelneho, casto trochu ironickeho usmevu. Riadila dobre beziacu reklamnu kancelariu s par oddanymi zamestnancami, ktori sa v svojej majitelke, vybornej vytvarnicke a zensky hodnotene vybornej matky dvoch odrasteni junakov, kompetetnej odbornicke, psychologicky motivovanej a skolenej sefke priam zhliadali a takmer by polozili za nu zivot. (Novoromantizmus, pracovny roman.) Len ten prijem spickoveho menedzera chybal. Inac si to G. mohla rozdat s kazdym chlapom, vo vsetkych vyznamoch tohto otrepaneho hesla. V podstate velmi uspesna zena.

G. vsak akosi stroskotala na poli lasky. Vyckavala svojho princa s oddanostou odalisky, gejsi alebo luxusnej prostitutky, ktora nehladi len na peniaze, ktora sa postupom casu a proti pravidlam zamiluje do svojho zakaznika. Inokedy logicky mysliaca a plna zodpovednosti stratila uplne jej krasnu hlavu. Odovzdane ju polozila na katov stolec, cakajucco priniesie osud bez toho, ze by sa pokusila beh tohto nejako ovplyvnovat. Az ked cakavala opustena a zbytocne a medzery navstev jej gynekologa boli coraz redsie, ako rednu zuby stareny, ktora nema zavcasu na zubarske osetrenie, ked uz neprisiel dlhsie, nez bolo znesitelne, rozhodla sa G. ku v jej ociach neobvyklemu kroku. Napisala mu e-mail. Priamo do jejo ordinacie, inu adresu v Google nenasla.

Reakcia nedala dlho na seba cakat. Pomerne strucna sprava sestry, ze pan doktor je sluzobne na Sylte, Severne more, Nemecko. Doprevadza ho jeho manzelka v roli sekretarky, takze ani s pani tajomnickou ju - obycajna sestra - nemoze, nesmie spojit, ani mobilny telefon nesmie prezradit, zbytocne stalo na zaver tohto Hiobovho posolstva. Ako PS stala este adresa nahradneho lekara, zastupcu v surnych pripadoch.

G. sa zatopila v slzach. Jej vytuzeny, zboznovany s manzelkou! O jej existencii nemala ani len zdania v zlom sne. Obaja vraj sluzobne - no dobre, lekari navstevuju obcas relativne zbytocne kongresy vsade po svete a tie nie su prave organizovane v poslednych barakoch - na tom luxusnom nemeckom ostrove. Ked sa po par cigaretach a casiach zeleneho caju aspon trochu ukludnila, zavrhla prve spontanne myslienky na samovrazdu a rozhodla sa, napisat mu podrobny list, tento raz uz radsej nie elektornickou postou ale na papieri, pekne staromodne. Pod akousi cudnou zamienkou sa jej od sestry podarilo vymamit lekarovu privatnu adresu.

Po tyzdnoch, kedy cakala na nejake znaky zivota jej milovanej bytosti a ziadne zjavenie sa nekonalo, upadala G. postupne do hlbokej depresie. Prestala chodit do atelieru, ked sa tam ukazala posledny raz, neunikli jej tie vyjavene pohlady jej oddanych zamestnancov, ich neme otzaky v ich ociach. Stale konkretnejsie uvazovala, akym sposobom ma spachat samovrazdu. Tato myslienka sa v nej pevne zabudovala a uz nerozmyslala o nicom, len o sposobe, ako to ma urobit.

Par poharov tazkeho cerveneho vina mala uz intus, tabletky na spanie lezali vedla cigariet na stole, melancholicka hudba doprevadzala jej posledne chvile v tomto zivote, ked ju zo snivania vytrhol zvonec na dverach. NIe! Co keby?!? Vyskocila plna znovunavratenej chuti do zivota, chvejucou rukou precesla neupravene vlasy a s kralovskym usmevom plnym zvodneho ocakavnaia sa ocitla tvarou tvar voci unavenemu postarsiemu postarovi, ktory prinasal expres doporuceny list. Tazko skryvajuc nekonecne sklamanie a strach list prebrala, pricom dala dorucitelovi obrovsky trinkgeld, ze sa nevedel vynadakovat. Mavla mu na rozlucku rukou tak, ako keby chcela naznacit, aby konecne zmizol, vyzeralo to ako ked niekto odhana muchu. Este v predizbe dychtivo trhala obalku, ktora niesla meno jej boha ako odosielatela.

Riadky sa jej triasli pred ocami, sprvu nevnimala co cita, dychtivo sa hnala ku koncu, koncu, ktory ju definitivne sklatil, hodil o zem. Definitivny koniec. Po podrobnom argumentovani, po opisovani svojej situacie, bez slova nehy, lasky.
Znovu zacala, neveriac vlastnym ociam, citat. Konecne jej naznak usmevu rozjasnil crty utrapenej tvare.

Potom G. vybuchla ako sopka! Tak sa musela smiat, slzy jej tiekli, teraz uz nie smutku, slzy smiechu. Nad nim, nad sebou, aka je blba, ako mohla na takeho debila naletiet. Doslovne sa valala od smiechu po gauci, na ktorom chcela zaspat navzdy.

Takmer co slovo, to hrubka. Kde ziadna, tak nezrozumitelny sloh. Polovzdelany fachidiot! Zmietla tabletky zo stola, naliala si dalsi pohar vina a pustila si z radia najnovsie slagre. Kvoli takemu idiotovi sa chcela zmarnit! Polovzdelanec, kreten.

Jeho strasny pravopis jej vratil zivot...

Tak isto blby romanik, ako je blbe, cloveka sudit podla ovadania pravopisu. Pravopis je len na to tu, aby zachranoval ako kotva roburene zivoty hompalajuce sa v pokojnomstreibristom mori bez jedinej vlnky, ved aku inu ulohu by mal?
free counters