Listopad 2011

Carodejnik na poli

30. listopadu 2011 v 8:20 | King Rucola
Pri pustom pracovnom stole na okraji sedi autor
Ako prazdny na medzi zabudnuty traktor
Chysta sa nahanat carodejnice
Ako smetiar mrzuto zbiera popolnice
Ak mu to vsak vo versoch nejde
Netrva dlho a chut ho prejde

Na stole hromadia sa prazdne riadky
Z ust vychrli morske skriatky
Kupil ich z rybarskej mäsny
Smäd zachvati ho desny

Ziadostivo siahne po napoja casi
V nom zaba hnoj a mrtvy vtak mu tam strasi
Namiesto perliveho toku piva
Vyjavene sa autor na to diva
Prebehla tu diva svina

Nie svina, nie srnka placha ci tekvica
Po cesticke zrosenej ranou rosou
Cupka mlada carodejnica
S nabrusenou kosou

A ci vidim dobre a spravne citam
Autor sa stavia na spicky
Spustnuteho traktora sa pytam
Patri ta kosa tej dievcine
Smrti odpovie traktor nevinne

Sedia na medzi pustej pusty traktor
V zaprasenom jeho sedle duma autor
Naco je tej dievke kosa
Jej bose nohy chladi rosa
Vari buchne mu nou do nosa

V dialke sliepka kotkodaka
Upenlivo kvili
Na medzi stoji drevenica
Buchne ho kosou do vtaka
Predvedie tanec vily
Ta pobehlica

Z temnej hory huci severak
Boze co si ty za uchylak
Len zacujes meluzinu
Vytahujes vazelinu

Dievka tupi kosu
stina rannu rosu
Kosa v ruke kmita
rozmarne sa pyta

Pil si drahy pil
Dala som ti dala dala
Do pohara moc naliala
Daj si z toho moku celu stoku
Lahni popri mojom boku
Bo uz dlho ta mam v oku

Napi sa poriadne toho perliveho moku
Nez mi das to zlate runo
Caka nas cesta daleka az za humno
Ponahlaj pridaj do kroku

Dnes je vlastne nedela
Vsetko je zatvorene
Len kostol a moje lono je otvorene
A ja som tvoja Medea

Neklad ruku do rozkroku
Ponahlaj pridaj do kroku
Dala som ti dala dala
Zlate runo som ti vzala

Ved nie som daka dievcica pobehlica
Som velka slavna carodejnica
Uz nie je nedela
Ale ja som tovja Medea

Salem

30. listopadu 2011 v 8:03 | King Rucola
Prave sa chystam na knihu autorky, ktora zije v Saleme. Nieco mi tam zvonilo v hlave, pri slove Salem. Salam alejkum, salom? Zdalo sa mi, ze som na nespravnej stope, ale stale som si nevedel spomenut. Az "hon na carodejnice" prebudil vo mne lovca, zdivocileho a hrabive, zacitil som krv a tak som vylovil, vyhrabal z medzicasom uz sklerotickej pamäti ten spravny pojem: "Bosorky zo Salemu"! USA! Walt Disney a Charlie Chaplin. Hexenjagd, po nemecky, honba na carodejnice. McCarthysmus, honba na carodejnice po americky, sice len v pätdesiatich rokoch minuleho storocia. Ale predtym, len par dobrych rokov predtym, Salem.

Naivny, akym som, som si myslel, ze hon na carodejnice patri minulosti, ze dnes nahaname len pekne dievcata, alebo dievcata nahanaju bohatych chlapcov. Totalna blbost, ze som az tak hlupy, som si o sebe nemyslel!

Sucasna honba na carodejnice je beznadejna, lebo väcsionou odhodili metly do kuta a uprednostnuje Maserati, Ferrari, BMW alebo aspon Skodu Octaviu. Cize radovy pesiak nema na nich sancu, niekedy ich dobehnut. Podobne je takmer nemozne ulovit si prachaca, lebo ak ten prave nechodi poctivo do fitness klubu a neoddava sa masochistickym zabavkam na muciacich strojoch tychto zriadeni, maju ti zvysni tak velke vyzrate brucha, ze sa mu bezna bezkyna prirodzene na prirodzenie tak lahko nedostane. Mozno preto ten moj nespravny nazor, ze hobna je skoncena, alebo aspon beznadejna. Zabudol som na jednoduche pravidlo, ktore vraj plati, totiz, ze historia sa opakuje!

Zrejme je to pravda. Historia sa opakuje, ale za stazenych podmienok. Ked pred tym stacilo ociernenie, puhe udanie ci ohoverenie konkurenta, soka, bohaca alebo cloveka, na ktoreho som mal zlost, z "neamerickej cinnosti", tak sa patricny vybor na skumanie tejto lzi alebo udajnej pravdy postaral, aby dotycny bol upaleny. Nie doslova, ale stacilo. Pracovat uz nesmel, nemohol a najlepsie bolo, ked opustil vysnivanu krajinu. Vynimky boli sice aj upalene, na elektrickom kresle, pretoze drevom na plapolajuce hranice sa uz vtedy asi podvedome setrilo. Napriklad udajni spiklenci a spioni manzelia Rosenbergovci. Heslo atomova bomba.

Bolo to daleko jednoduchsie nez dnes. Nepriatel bol definovany a stal ako priama hrozba, podobny strasiakovi v poli, pred ocami. Stacilo aby par nadrzanych pubertalnych mladuch zacalo blbnut, ci uz pod vplyvom prirodnej LSD, ked pozrali chlieb z pokazeneho obilia, ci uz preto, ze skutocne ich niekto pohlavne zneuzil a potom nechal tak a ony nemali toho dost, aby verejene hulakali, valali sa po zemi a vyvadzali najnemoznejsie kusky mladych dam to nehodnych a uz si ich vsimli otcovia, hlavne duchovni otcovia obce. Pri vysluchu a bez mucenia oznacovali podla lubovole alebo zamerne ludi, ktori ich udajne "pobosorovali", ucarovali, woodoo-kult na nich trenovali a sudny proces vzal svoj vlastny beh. Aspon pätdesiat, ked nie ovela viac ludkov, nevinnych sice, ale pravdepodobne zavadzajucich alebo bohatsich, ci inak ako obrovsky trn v oku stojacich bolo vdaka vycinaniu tychto vydarenych dievok popravenych. Salem, okolo 1700 n.l. Salom!

Historia sa - vraj - opakuje. Tu mam asociaciu s inym prislovim: "Revolucia zerie vlastne deti". Nie sice priamo, ale v tomto suvise by som rad spomenul len dve carodejnice, ktore boli "dochytene". Jeanne d'Arc a HM Maria Stuart. Jedna upecena, druha stata, teda nie zhulena-stata, ale s hlavou oddelenou od podlozky. Udajne, ked ju kat prezentoval jasajucemu ludu, zostala mu v ruke len parochna a hlava byvalej najväcsej krasavice vtedajsieho sveta zostala hola, bez vlasov, ktore mali predtym ziarivy cerveny nadych, ktory kontrastoval s belostou jej jemnych ruk, krasavica, ktora uvadzala vtedajsich muzov do vytrzenia. Naruziva, nepodajna, ktora nakoniec preto aj tak skoncila. Carodejnica jedna!

Beznadej sa ma zmocnuje. Ako svetielko nadeje v tmavom tuneli je mozno prave Walt Disney. Udajne u FBI - pre lepsie porozumenie nieco ako STB -, vedeny ako "Special Agent contact". Cerpajuc teda z pramenov este relativne nedavnej historie ozivam! (A nesmelo sa ozyvam. Jedno z mala vyznamnych situacii, kedy by mal ypsilon svoje opravnenie, pravdaze len vtedy, keby sa pisalo bez diakritiky!)

Hon na carodejnice moze pokracovat, bude pokracovat, nikdy vlastne neprestal. Hon na carodejnice je vecny. Mozno je to elementarna ludska vlastnost. Rudiger Bezguli, krycie meno "Mosna", dovernik. Jozko St.Loup, krycie meno "Doktor", agent. Major Mojimir Göttli-Panbicek, krycie meno "buzerant", veduci agent, Johann Wenzeslaus Flussmeister, krycie meno "disident" agent, Josef Svejk, krycie meno "emigrant", dovernik! Takmer nevycerpatelna studnica moznosti v honbe na carodejnice a carodejnikov pokracovat, aj mimo Walpurginej noci, bez horiacich ohnov, trbliaca obrazovka pocitaca postaci...(Walpurgina noc aj tak casom zdegenerovala k bujnemu nabadaniu k cinnosti, ktora sluzi rozmnozovaniu ludstva!)

Zelena k lovu carodejnic.

Ak nahodou vas sused ma nove drahe auto, napriklad...

Diskriminacia!

29. listopadu 2011 v 8:28 | King Rucola
Tema tyzdna evokuje vo mne prvu spontanu reakciu. Kde zostavaju carodejnici? Zase raz maju tie zenske vyhodu podla "the lady first"? Diskriminacia! Kde zostava muzska emancipacia?

Alebo je to myslene tak, ako si to prave myslim ja, kym pisem tieto riadky: Carodejnice - tie prekrasne stvorenia na nekonecne stihlych, ihlickovych vysokych podpätkoch, s do neba siahajucimi nohami, (preto cirkvou zatracovane, lebo nemravne nohy siahaju az do neba, kde konkuruju bezpohlavnym anjelom, siriac nepokoj v rajskom klude, ktory panuje na oblacikoch, na ktorych sa pohupuju v uspavajucom rytme harfy znudeni nehriesnici?), stehnami potiahnutymi akoby hadiou ci krokodilou alebo pstrosiou kozou drahymi, pestro vzorkovanymi puncochami, aby co najviac miatli ubohych samcekov -, je mysleny takyto "hon" na taketo carodejnice? Tie, ktore sa vytrvalo ovijaju okolo zrdi pri "table dance" bezneho zivota ako had s jablkom poznania v ruke, ked zvadzal nevinny parik v raji, slastne sa zvijajuc, otacajuc sa omameny ako v derviskom tanci na tom povestnom strome, tej uplne prvej tyci dejin v bare zvanom RAJ? Alebo je tym dokonca myslena a vyhlasena honba na tie carodejnice, ktore zasadne odmietaju nosit spodne gatky, aby mohli ladne vystupovat z dlhych lesklych, ciernych limuzin na miestach obliehanych usilovnymi fotografmi bulvarnej tlace, ktori sa idu ucvakat, aby ulovili-uhonili tie najlepsie, najintimnejsie zabery nadrzanym citatelom, ktori sedia doma a ucastnia sa honby na tieto polooblecene polovyzlecene silikonove carodejnice len pasivne, len pokial partner dovoli? Ma to byt honba na tie dive krasne carodejnice, ktore caruju po celom svete, zenuc ho z jednej krizy do druhej, lebo odjakziva kvoli nim vznikali nesvary, ziarlivost, ba casto dokonca vojny? Troja, krasna Helena, Kleopatra a ostatne nechaju pozdravovat. Asi som uplne vedla s mojou predstavou, ale ine carodejnice vlastne nepoznam a ine ani honit nechcem. To si idem radsej vyhonit, nieco prijemneho urobit, sam uvarit, k tomu nepotrebujem plapolajuce hranice stredoveku, staci indukcny sporak a este aj drevo usetrim. Carodejnice, hrde samice, s medenymi alebo cervenymi vlasmi, dlhymi, zvlnenymi. Vidina tychto carodejnic ma fascinuje, teda hor sa do honby za nimi!

(Tie klasicke, hrbate, krivonose, bradate, fuzate, posiate bradavicami na lesklej zelenkastej pokozke, tie vsivave, ako ich pozname s ilustracii rozpravok, to nie su carodejnice, to su jednoducho stare skarede a nadovazok poväcsine chudobne baby, tie necham ostanym zaujemcom v zmysle rimskeho citatu o Ceccovi: "Keby som Ceccom bol, a som a bol som nim, zo zien by som si vyberal len povabene a mlade, skarede a spatne by som nechal ostatnym!" Pramen: (stratena) Kniha "Clovek v zrcadle". Tie lovit ani honit nebudem a nechcem. Na to som uz stary, na starobu radsej "mlade maso"!)

Wasterkingen, malilinka dedinka na severe Svajciarska, obklopena z troch stran nemeckou risou. Absolutna rarita, malo sa o nej - uplne nezasluzene - vo svete vie: V roku 1701 sa tu konal posledny proces kvoli carodejnictvu v Europe!

Len sedem zeniciek a dokonca jeden chlapinek, teda vtedy ziadna diskriminacia pohlavi, bolo upalenych. Dedina trpela strasnou hospodarskou nudzou, takze si zivo predstavujem tu hostinu po grilovani. Pecene stehienka, prsicka na cerstvej smotane uslahanej z kojeneckeho mlieka, ineho mlieka bolo malo, ani voly im uz vraj vtedy nechceli tahat.

Alebo Anna Göldin. Posledna popravena carodejnica vo Svajaciarsku. Kanton Glarus, brana k ozajstnym Alpam, ju vlastne nepravom - ako cudzinku z ineho kantonu nemali na to narok ju sudit - odsudil a bola popravena. Porota hlasovala tridsatdva za, tridsat proti. Nebola upalena, lez stata. Ti ludia uz vtedy tusili nastavajucu krizu s palivom, tak setrili dokonca aj s tou samodorastajucou energiou, drevom a urobili kratky proces. Jej vina bola hlavne v tom, ze bola pekna, hoci sluzka sa modne obliekala a vedela dokonca citat! Hlavne vsak - a to bola jej smola! - lubila lubit a potom nasledkom toho, kde tam vtedy antikoncepcia, rodila deti panom, ktori nemali o ne zaujem. Tak sup s nou do muciarne a potom na spalicek. Roku Pana 1782, ani nie tak davno...

To boli tie chuderky, sem tam aj nejaky ten chudak. Honba skoncila. Vzdy bol za tym nahananim carodejnic a panov carodejnikov, ci ma lepsie povedat "carovnych osobnosti", ktore nieco vedeli, ktore sa lisili od priemeru, ten zamer, uvalit na niekoho vinu a odreagovat sa. Nemame co jest, tak si ich upecieme, rodi nam tu bastardov, tak z nej spravime fasirku, nedas mi a jemu si dala, tak si striga, utopit ju, je nahodou majetna, zabit a rozoberieme si dedicstvo. Hlavne to snad: Su ini nez my, vedia to, co my nevieme a maju sa lepsie nez my, navzdy prec s nimi a berieme vsetko zadarmo. Nemcka risa a pridruzene rezimy. Mame strach o ne, chceme tie naftove polia, chytme si Sadma. Bosoraka jedneho! Dokonca ty buris a kazes proti nam? Na kriz s tebou...

Honba skoncila?

O kolko lepsie casy zijeme my stastni stastlivci. Nehrozi nam upalenie, nikto nas nenahana, pomaly ani uz do prace, nanajvys nam zvysia dane ci poplatky za parkovanie. Sem tam padne aj nejaka ta bomba alebo aj ta bezposadkova "Drohne" a trafi nejakeho, co si o sebe mysli, ze je - ma vela maku na predaj! - "maly pan" a v skutocnosti je to taliban.

Aj cigarety, pivo a listky do kina su stale drahsie. Tak naco upalovat carodejnice...

Dokonca ani tie prekrasne carodejnice, ktore s vlajucimi vlasmi ci ohnivymi klobukmi viria okolo, tie klobuky treba ked su neucesane alebo ich "burka" je prave v cistiarni, ktore si volne a slobodne, dokonca bez pisomneho povolenie pobehuju
v minisukniach svetom s pysne vysoko vztycenym poprsim, ani tie nie su v nebezpecenstve, ze ked odlozia "Wonder Bras" ich sklamany muzicek postavi na hranicu. Nanajvys sa mu nepostavi...

Ako som mohol zabudnut?

26. listopadu 2011 v 10:55 | King Rucola
Strasne nerad jem. Je to pre mna nuda, sediet a prezuvat. Nie som predsa krava. Skor vol. Ked uz musim teda jest, tak musim pritom citat. Preto mam aj taky "velky, obsazny a naplneny zivot." Medzi stodvadsat az stostyridsatpät kilo dokaze kolisat, podla precitaneho. (Zivot, niekedy som v nejakej archaickej pisanej tvorbe narazil na vyznam slova zivot v zmysle brucho! Je to pravda? Uz som sa potom s tym nikdy nestretol.)

Ked teda uz musim jest a obzvlast ked je to nejake vyborne jedlo, tak chcem pri tom aj citat. Dva mozno prijemne zazitky jednou ranou a nestracam cas puhym prezuvanim a odpovedanim na otazky casnika alebo kuchara, ktory sa aspon formalne interesuje, ci mi to chuti. Mne chuti, len ked pri tom mozem citat!

Tak ako som len na neho mohol zabudnut, na jednu z mojich najoblubenejsich (najoblubenejsia jedna jedina jednoducho neexistuje, vsetky mam rad, alebo ako to spieval Werich: "...ja ji mam tak strasne raaahahad a kdyz neni, tak mam rad tu, ktera je tu!", alebo tak nejak, presne to neviem citovat) kniznych postav?!?

Dr Hannibal Lecter!

Jeho vynikajuce vzdelanie, logicke myslenie, ironia a vkus a predovsetkym jeho labuznicke sklony! Pravy znalec opery a lahodok, proste gurme, na rozdiel odomna, ktory je skor gurma, ktory sa precapva, len aby mohol dlhsie pri tom citat...

Frank Hauser

24. listopadu 2011 v 7:03 | King Rucola
Mesto lezi v hmle. (Cesky "mlha", kto prehadzal tie pismenka?!? Aky rarasek? Alebo je to puhy preklep?!?) Vlastne nelezi, nie je ani ponorene, je prikyte hrubym deklom hmly. Perina hmly siaha od priblizne desat metrov nad zemou az do takych osemsto, devätsto do neba - nad tou vyskou je vraj slnko, kto tomu veri! - a okolo obeda sa nastastie rozide, nejako zahadne zmizne a vylezie slnko a obloha zase zmodra zavistou. Poulicne lampy samozrejme este svietia a rozmazane postavy sa pohybuju zrychlenym plazivym krokom, nikomu sa nechce zostat zbytocne dlho v tom sychravom pocasi. Cas idealny na citanie. Unaveny zrak zabludi oknom na protilahly stalezeleny plot, ktory sa zrazu roztvara a hmlou spomienok vymasiruje postavicka Spejbla, sledovana Hurvinkom. Uvadzaju defilé literarnych postav, z ktorych si mam vybrat tu naj...

Literarna postava, "najoblubenejsia knizna postava"? Mozno by sa to malo skor nazyvat "najoblubenejsia kniha", bez knihy by ziadna z tych postav nezila. Ale ti davno zabudnuti hrdinovia sa este stale lesknu v temrave spomienok, napriek ohmatanym chrbtom a umastenym obalom tych knih, z ktorych mnoha skoncila v antikvariate, aby neskorsi student mal na pivo po prednaskach, ti nesmrtelni hrdinovia ziaria v plnej krase a slave. Kapitan Korkoran, kapitan Grant. Pan Tau poklepka svoju "burinku" a vysype z nej cely roj deti, ktore stravili "Dva roky prazdnin" a ktorych mena som komolil a bol neskor mrzuty, ze Brian sa nevolal Brijan ale "Brajen", takisto ako ma znechutilo poznanie, ze Major MacNabbs nebol v skutocnosti Mac ale "mec". "Skovrankovia z dolnej nivy" a Karafiatove "Broucci" boli pozvolne vystriedane zastupom inych, z casti tragickejsich postav. Timur s jeho druzinou, Serjoza vo Fadejevovej "Mlada garda" zneju dnes ako brontosaurovia. Kaja Marik, sedem ci kolko dielov,"Bibi", tiez aspon sedem dielov, medzi nimi dokonca nielen "Bibi v Dansku" ale aj "Bibi v Ceskoslovensku"! Aj tak si ale myslim, kam sa na nich hrabe taky Harry Potter, ci ako sa to strasidlo nazyva. Sherlock Holmes. Miss Marple a cim viac toho piva pretieklo dole Dunajom, tym viac a coraz castejsie a pocetnejsie sa vynaraju ich pracovni kolegovia: Komisar Maigrett, Hercules Poirot, po ich odchode do dochodku cela plejada sucasnych hrdinov. Tych, ktori uz jazdia na rozdiel od milovaneho Mr Pickwicka z Dickensoveho nezabudnutelneho "Klub Pickwickovcoch" v ozajstnych autach, pouzivaju telefon, dokonca internet. Kurt Wallander, plod neunavnej kreativity Henning Mankella, vyrazny predstavitel tejto skupiny. Alebo Mikael Blomkvist z tej "Milenium" trilogie. Vobec cela skandinavska kriminalna tvorba. Kde zostava pri tom Ibsenova "Nora", kde Madame Bovary a kam mam zaradit Lady Chatterly? "Vecna Ambra" sa volala hrdinka mne uz teraz celkom zabudnutej knihy v cervenych doskach, zastrcena hlboko v rodicovskej kniznici, ktoru som tam napriek zakazu vyhrabal, tajne hltal a prvy raz som sa oficialne docital - este nedozvedel - ako sa vlastne robia deti. "Tisic a jedna noc", kde som sa dzvedell, ze "sa mu postavil prut" a nez som porozumel, o ktory ten "prut" sa jedna! Z nedostatku literatury poucno-vedeckej aspon na urovni niekdajsieho Playboya, este z casu, ked to nebol platek, ktory sa dnes snazi zufalo drzat krok s ostatnou pornografickou literaturou, sme si v pritmi prednaskoveho salu podavali fotokopie "Evy Zamockej". Fotokopie z casu, ked este neexistovali kopiraky na kazdom rohu a tie stranky tejto mne vtedy jedinej znamej pornografickej tvorby boli naozaj fotografovane a na lesklom papieri pohladnovicoveho formatu vyvolane. Kam mam zastrcit tieto postavy, spojene so mnou takisto, ako trebars ten Nick v kratkych Hemingwayovych poviedkach, ktory ma kedysi sokoval, ked si z ruksaku vytiahol panvicu a vlastnorucne ulovene pstruhy na tejto piekol. Dovtedy som si totiz myslel, ze panvice existuju len v kuchyni a robia sa na nich tak nanajvys volske oka. Alebo Remarqueovi hrdinovia? Kam zaradit tych novych, ako Leo Leike a Emmi Rothner z e-mail romanu, konzekventne v e-mailovej forme pisaneho romanu "Priatel do dazda" (Gut gegen Nordwind v originali.)? Ved to je absolutne nemozne, vybrat si "najoblubenejsiu kniznu postavu". Kde nachadza v tejto nekonecnej procesii, ktoru vedu Spejbl s Hruvinkom a ktorym do pochodu bubnuje nesmrtelny Brouk Pytlik, kam sa zaradi Alejandro Ballesteros z romanu Juana Manuela de Prada "La tempestad", kam s Jankom Hraskom, James Bondom a dalsimi, bez ohladu na ich povod a poslanie?

Pekelna tema! Po patrani v hlave deravej ako ementalsky syr prichadzam len na jednu jedinu postavu, ktora si tento titul "Najoblubenejsia knizna postava" po celej tej sice neuplnej, ale snazivej evaluacii zasluzi. Je to Frank Hauser! Nic to nikomu nehovori, nezvonia nikdy zvonceky? Nemozu!

Je to hlavna postava mojho romanu, ktory som este nedopisal a o ktorom sa uz pomaly obavam, ze ani nikdy nedopisem. To je hrdina ako vysity! ON musi byt "najoblubenejsia knizna postava", on je ako ja...

Tym je skromne povedane vsetko!

A tym vyvraciam moju vlastnu tezu formulovanu na zaciatku! Najoblubenejsia knizna postava moze existovat aj bez knihy! Dokonca este viac: ona nemusi este ani existovat...

Sexualna revolucia

20. listopadu 2011 v 11:51 | King Rucola
Preco sa dnes v sucasnej dobe musia zeny nechat na tych kedysi davno skryvanych tajuplnych, poctivo pachnucich, dnes vsak skor veselo prezentovanych a toho magickeho cara zbavenych miestach vyholit alebo aspon nechat upravit nejakym mnohohviezdickovym kadernikom? Chcu tak vziat unavenym lovcom opacneho pohlavia moznost, aby ich nemohli oskalpovat na sposob Indianov, ktori takymto sposobom zaznamenavali pocet obeti a vesali si to kadekde, presne ani neviem kam, na opasok, na wigwam, urcite nie na Winchestrovku, alebo ak este nemali, tak na luk a sip. Na pusku, tam si snad az v prvej svetovej vojne zacali robit len zarezy do pazby, pretoze skalpy padlych bojovnikov trcali - niekedy aj priskvarene - v ocelovych helmach padlych bojovnikov, dostat sa ku skalpovaniu bolo stazene a väcsinou uz nezostaval ani cas. Kone, tie zive indianske, vystriedali tanky a dokonca lietadla, cize napriklad strelci zo vzducholodi a inych poletov tu moznost skalpu mohli uz uplne zabudnut. (Zarezy do vylucne muzskej "zbrane" nenapadlo robit si ani tym najodvaznejsim.)
Okrem toho uz davno neexistovala premia za skalpovanie, ako to kedysi byvalo zvykom.

Predstavte si len, ze po uspesnom zvedeni a dokonani ciahne lovec-milenec dozadu, do zadneho vrecka alebo do vzadu odkopnutych nohavic, vytiahne maly sklapaci skalpel a oskalpuje tam hlboko dole svoju druzku, aby mohol jej skalp nosit ci ukazovat na verejnosti. Cim viac skalpov, tym väcsi general, nacelnik, politik, starsina, biskup, slobodnik, ci proste chlap s velkym...CH na zaciatku a i na konci. Mudre zenske rafiky, rafinovane a prefikane, odhalili toto nebezpecenstvo uz v rannych sedemdesiatich rokoch minuleho tisicrocia, ked po tom slavnom vypuknuti sexualnej a inej revolucie sa zacali na obzore, hlavne na snurach na pradlo a zabradliach bakonov bytov, obyvanych tymi slavnymi mnohopocetnymi mnohopomiesanymi rodinami coraz castejsie zjavovat chumace podivene kuceravych vlasov vsetkych farieb, ktore vyzerali ako male, pouzite parochne a podiel neznych zenskych nohaviciek vsetkych farieb a cipiek ci vysiviek sa zmensoval a zmensoval, az z nich zostavali len preprate derave priesvitne slips a tangas a az takmer vobec nosit spodky vyslo z mody. Bystre a ostrazite zeny, hlavne bojovnicky vtedy tak moderneho feminizmu, po kratkej analyze prisli na to, ze sa jedna o triumpfy muzskej dominacie a utlacania nezneho pohlavia, o surove skalpy na sposob davno vykynozenych krvilacnych indianskych kmenov (lebo len ti dobri, mierumilovni, nie krvi ale whisky lacni, ktori vladali vela ohnivej vody vypit, len ti prezili - preto aj to vtedy tak casto na muroch domov zviditelnene heslo: "Len kmene preziju!") a aby tomuto predisli, zacali si holit ich pohlavne zbrane. Tymto vyrazili muzom-lovcom posledne trumfy-triumfy z nenasytnych ruk.

Pohlavne proti uhlavnym nepriatelom! Hlavne a pohlavne. Parola dna! Po hlavne uspesnej, vsetky chlpy kynoziacej uprave pohlavia, toho nezneho vonave pohlavia, presla potom monohym borcom-lovcom skalpov dokonca chut, zapajat sa do procesu rozmnozovania ludskej rasy. Doslova im zeny otupili noze. I coraz castejsie zacinali tito takto znechuteni hladat utechu u pohlavia, ktore nepracovalo a nefungovalo len na zaklade rozmnozovania ludskej pospolitosti a navonok netrpelo bojmi o nadvladu. (Ich problem bol skor boj za rovnopravnost, cize sice podobne ako u feministiek, ale s laskou...) Ked vsak takyto osamely stopar-lovec zavetril niekde este pekne nielen urastlu, ale nadovazok aj zarastlu zenu, vzbudil sa v nom zdravy "chtic", ba mozno v urcitych pripadoch ta prava vasen a vrhol sa na obet ako divy. Tak vznikla udajna bisexualita, pricom ale zdoraznenie je na slove "udajna". Ciel a ucel celeho cvicenia nebola bisexualita, ta sa vytvorila len ako reakcia, ako vedlajsi produkt. Cielom bol dalsi skalp do zbierky. Skalpy zacali totiz na aukciach dosahovat astronomicke ceny, lebo ich bolo coraz menej, kradeze sa mnozili a ludia-lovci si ich nechali radsej ukladat do - dnes sice uz len zdanlivej! - bezpecnosti bankovych trezorov a volne na snurach na pradloch uz davno nevisel ziadny skalp. No a ked nebol ziadny skalp v dohlade, tak zostavala este stale utecha u tych druhych, u toho druheho pohlavia, preto mylne nazyvane bisexualita. "Z nudze cnost" by urcite bol akuratnejsi nazov.

Zeny slavili vitazstvo. Skalpovanie pomaly utichalo, az nedostatkom objektov takmer uplne vymrelo. Zato sa mohutne rozvinul sklarsky priemysel. Kazda zena chcela zdoraznit svoj pocit nadradenosti a v tehotenstve si nechavala zhotovit skleneny poklop na brucho, aby kazdy do toho brucha videl, ze tam naskutku nosi v bruchu dieta a nie ako tie podvodnicky, ktore si brucho len vankusmi a inymi divadelnymi protezami brucha vycpavali, v slepej nadeji, ze budu povazovane za skutocne zeny-rodicky a nikto si ich nespletie so zenami bisexualne orientovanymi.

Sexualna revolucia sa koncila. Skalpy nebolo odkial ziskavat, zarastene pisinky sa stali skor raritami a prehladne brucha, ktore predtym hovorili jasnou recou, vysli z mody a vystriedali ich tie "Wonder bras", tie "zazracne podprsenky", cim sa podvod na ubohych byvalych lovcov dokonale dokonal a AIDS a hrozba HIV dokonali svoje. Zostal uz len internet...

(To bojove heslo: "Len kmene preziju" tiez pozvolne transformuje do "Len hermafroditi preziju".)

"Zatracene hormony!", rekla babicka...

19. listopadu 2011 v 4:35 | King Rucola
"Babicko, pujdeme na zamek?"
"Do prdele pujdete...."(atd), rekla babicka, a na zamek se predse slo! Babicka co krok, to prd.
"Zatracene kyselo, jeste se poseru", rekla babicka.

Zatracene kyselo! Robi si s babickou, co vlastne chce. "Este sa poserie!" Tak ako tie hormony s kazdym z nas! Zatracene hormony. Aby sme sa tiez nepo...mylili, sem - tam!

Malo nas bolo na mori az tak dlho, ze sme by sme uz boli byvali zabudli na ohnivu rozlucku so slamenou vdovou, ktora stoji na mole pristavu a natahuje oci na stopky, snazi sa ich dotiahnut az na tu na obzore pomaly miznucu lod ako keby boli pripevnene na odvijajucom sa drate, ktory sa pomaly odvija z kabloveho stojana, spulky. To sa jej samozrejme nepodari, tak ide domov, robi poriadok, aby zahnala smutok, nudu a podobne nekale myslienky. Nekonecne dlho poriadok robit nemoze. Mozno aj nieco musi zjest. Odpocinut si, vystriet sa na lehatku. Ruka jej sklzne automaticky tam, kde este citi jeho vlkhe teplo. Po par monotone uplynulych dnoch vyjde radsej konecne von, donekonecna sama nemoze zostat v jej ziali a navstivi susedu, druzku v stradani a boli nezahasenej, neukojenj tuzby a spominaju, mozno trochu dzinu alebo vodky a slovo dalo slovo, ruka ruku, alebo ine, alebo bez slov...(Zatracene hormony sa hlasia o svoje prava.)

Lod sa pohupuje celkom neznatelne, je bezvetrie. Nastastie ma este bruciaci dizlovy motor, ktory nahradzuje schliple plachty, ktore - tiez - spotene visia ako prirodzenia prepotenych namornikov. Ti, ktori prave nemaju sluzbu, spat nemozu. Je prilis teplo, vlhko. Povaluju sa v akomsi "alfa-stave" na palube. Pri obracani sa zo strany na stranu sa ruka nahodou zavadi o kolegov penis. Riesenie pekelnej nudy je v dohlade. Spomienka na mavajuce, kyvajuce rucky opustenych zien a drsna namornicka ruka kmita v znamom takte znamym rytmom. Slovo dalo slovo, ruka ruku, alebo ine, alebo bez slov... (Zatracene hormony sa hlasia o svoje prava.)

Este aj pocas letu intenzivne pracoval. Studoval nahrbene spisy. Fajcil jednu za druhou. Skrtal poznamky na okraji, pripisoval nove a znovu ich skrtal. Pocas tych dvanast hodin letu ho uz aj chrbat bolel, nohy si vystieral a volnou rukou, v ktorej nedrzal ceruzku, si stiskal pero a robilo mu to dobre. Ked vystupil a jeho vysoko postaveny kolega-politik ho objal, musel sa ovladat, aby mu nestrcil jazyk az do hrdla. Okolo kamery a fotografi, museli sa este ovladat, kym neprejdu za zatvorene dvere na tajne rokovanie. Slovo dalo slovo, ruky si uz podali na letisti, nebolo treba dalsich slov a hormony sa prihlasili. Neskor, ked vsetko vybavia, naberu vydatnou vecerou nove sily a pojdu snad do VIP-baru, noc je dlha, do odletu domov treba este vela vykonat...Banga-banga. (Hormony vyzaduju svoj tribut.) Aby damy v bare necakali zbytocne.

Uz viacero tyzdnov mali napätu, i ked nie "tichu" domacnost. Prave naopak: Stekali na seba, ze by sa svorka psov v tych hygienickych klietkach utulku pre bezdomovych psov nemusela za to hanbit. Do toho pride navsteva za nou, ktoru on nemoze ani za normalnych okolnosti vystat. Konecne aspon raz naberie odvahu zaklamat verejne, ze ma este akysi surny termin, co mu nikto neveri, ale nechaju ho odist. Sadne do auta, cestou do garaze vylovi este z pivnice nacatu flasu konaku. Ten sa patri pit teply. Hormony mu za tie tyzdne stekania naplnili vnutornou sekreciou cele vreco, ktore teraz riedi duskami konaku a nez prisiel na dialnicu si to palive, ziadostive teplo zacal plne uvedomovat, skoro zacina znovu stekat priam psou tuzbou, ako ked ten zavetri, stretne v parku sucku so zasterkou pod chvostom. Jedna slecna krajsie vyzlecena nez druha lemovali prijazdnu cestu popri rieke. Bezohladna konkurencia. Medzi nimi a proti vazenym, dlhe roky rastucim stromom, ktore tu cestu tiez vrubili. Tiez akoby sutazili o svoju krasu. Hormon asi kvapol poslednu kvapku, ktora preliala mesec. (V nasich casoch sa uzivala hlaska, ked niekomu sibalo: "Kvapka ti na karbit?" Ci si to on vtedy uvedomil?) Kyvol len tak rukou a ciernovlasa kraska, ktoru prave minul to stihla este zavcas registrovat a hoci odchadzala opacnym smerom, otocila sa a vratila k jeho vozu. Spustil okienko a povedal jej, nech nastupi dozadu, vpredu mal pokazeny zamok a dvere sa nedali otvorit. V spätnom zrkadle ju pozoroval. Hormony boli unesene jej exotickou krasou. Cierne tazke vlasy, juhoamerecke mandlove oci a vystupene licne kosti. Cela tvar jedno sexualne vyznanie. Dirigiovala ho na pod stromami, tymi starocnymi, na miesto v tieni. "Dostanes zlavu, prave som chcela uz ist domov, " povedala mu s francuzkym prizvukom ked mu ho vyberala z rozparku. Ziadostivo, ako mu hormony prikazovali, sa potapal v jej pruznom poprsi. Vynaral sa len aby sa nadychol, omameny, topiaci sa. Topiaci sa slamky chyta, chytil ju v rozkroku. Prekvapeny znehybnel.

"Ano, chces toho maleho tiez?", pohlavny organ tej damy bol skutocne skor hodny desatrocneho mladenca. Jej penis bol skor "curacik", nez muzsky ud, ale takisto stvrdol, ako jeho hormonmi nabobtnaly, na prasknutie plny, velky, tvrdy.

"Alebo ti to vadi? Ja som bol tiez chlap...", laskavo mu prehrabavala pritom vajcia a volnou rukou ho pohladila vo vlasoch.
"Mais non! Non pas!", vyhrkol automaticky po francuzsky. "Cela ne fait rien, to nevadi", drkotal a znelo to ako prosebny ocenas prednasany udychanym ziacikom v skolskej francuzcine.

"Chces ma aj zozadu, chces do mna, donutra?" a odniekal vycarovala tak, ako kuzelnik vytiahne kralika z rukava, prezervativ. Vzrusene kyval po francuzky hlavou a vyrazal zo seba "Mais oui! Mais oui!..." Zatracne hormony vyskali od radosti.

* * *

Bisexualita neexistuje! Vsetci sme v rukach hormonov, ci namornici, ci politici, ci mali normalni cervici. Vsetci sme jedna chaska, unasana casom, pohupujuca sa ako ta lod predtym, v bezvetri, zavetri, s vetrami i bez bolesti brucha.

Pride na to kedy, kde, s kym a preco. Preco? Aby brucho nebolelo, dusa sa usmievala a hormony mohli zacat od znova...

Mozno ludia s vysokym moralnym citenim - napriklad knazi, napriklad politici - budu teraz proti takemuto zaveru protestovat! Alebo prave knazi?!? A prave ti politici?!?

Bisexualita "n'existe pas"! Vsetci sme cervici v rukach hormonov. Niekedy sa to nazyva dokonca laska...

Zub sposobuje bolest na dusi!

14. listopadu 2011 v 8:29 | Mad a Max. de Bile-Brougham
Bolest zubu je obycajna bolest, ale niekedy stoji tiez poriadne zato! Bolest na dusi je ako bolest zubu, len na rozdiel od tej prvej bolesti sa neda jednoducho vyvrtat alebo vytrhnut. Mozno, kym je clovek mlady, tak sposobuje tuto bolest chybajuca laska, hlasiaci sa strach z neuspechu, alebo jednoducho ten generalny "svetabol", ktory definovat nie je prilis jednoduche, takze sa o to ani nepokusam. Ale takato bolest je casom liecitelna.

Ja mam na mysli tu bolest, ktora sa dostavi neuprosnym, extrakciou alebo vrtanim neliecitelnym zubom - zubom casu. To blbe prirovnanie: "to vyzral zub casu" je vlastne velmi velmi pravdive. Zub casu vyzerie aj ten posledny optimizmus a tento poznatok sposobi kompletnu bezychodiskovu bolest na dusi.

Divam sa na toho clovicka, ako tymi svojimi mäsiarskymi labami zbiera male kamienky na nabrezi a hadze ich usilovne do jazera, vykrikujuc v jeho tajnej reci, ktorej my, dospeli a jazykovo podkuti, zrali obcania nerozumieme, nejake tajomne hesla, asi v nadeji, ze tym prilaka tie nafukane labute, ktore ho ignoruju. Nenecha sa znechutit a pracuje pri tom krmeni velmi usilovne, absolutne sustredene, zanietene.

Som sklamany. Myslel som si od jeho narodenia podla tych jeho paciciek usudzujuc, ze z neho vyrastie mäsiar. Ved kto iny sa hodi na taku tazku pracu, nez tento maly obcan zemegule s jeho prackami! Potom som mal podozrenie, ze bude vlastnit nejakku firmu specializovanu na pucovanie, pretoze dokial nevedel chodit, tak sa zamestnaval ako biologicky vysavac. Teraz som sklamany a bojim sa, ze z toho, z tychto vzletnych planov, nebude nic, lebo bude z neho krmic. Povedzme v zoologickej zahrade, alebo na rolnickom statku. Ziadna vzletna kariera!

Z toho ta bolest na dusi: uz sa to asi nikdy nedozviem. Vyziera ma zub casu.

Uvedomim si, ze ked tento maly pacholicek pojde na vyoku skolu, aby spoznal tajomstva a slasti studentskeho zivota a aby sa naucil spravne krmit, sekat mäso alebo chemicky cistit namiesto jeho biologickych pokusov, budem este senilnejsi, nez som dnes a ak budem mat stastie, tak namiesto neho, ktory musi byt dnes este prebalovany, pretoze este nevie sam, nebudem musiet byt prebalovany ja.

Zmocni sa ma strasidelna bolest na dusi, odborne zrejme melancholia. Ta nie je liecitelna, zub casu sa sprava ako kazdy hlodavec - hloda, hloda, kym je to tak daleko...

Alebo clovek musi zit len pre okamzik, pretoze uz teraz myslene, ci pisane je minulostou a buducnost neexistuje.

Zrazu, necakane, ma krmenia dost, sibalsky sa usmeje, vytrhne mi moju drahu carbonovu palicku a bleskove ju hodi do jazera. Zostava nam len smiech nad tym, ako tam plave a ja mam vyhovorku, ze nemusim robit "nordic walking", ktore teraz poctivo praktikujem proti zubu casu a nadvahe...

Ved uvidime, kam az doplaveme, ale ta bolest je stale niekde v pozadi, jediny liek je asi smiech.

Dive svine

13. listopadu 2011 v 5:33 | King Rucola

(Branna posadka z kralovskej obory dobrotiveho krala Rucolu. Cata, ktora ma sluzbu v kuchyni.)

Vela naivnych filozofov tvrdi, ze vsetko nemozne je mozne, ked...a spajaju to s roznymi podmienkami.

Usvedcim ich z tazkej mylky: Je absolutne nemozne, odolat pokuseniu, ktore ponukaju hostesses takehoto povabneho druhu...

Kto napriek tomu tvrdi, ze je mozne odolat, ked...plus rozne podmienky, ma mi poslat ten nevypity zvysok.

Ako spravnemu kancovi je odolat NEMOZNE!

Veprove je nemozne

12. listopadu 2011 v 5:03 | King Rucola
Bravcove pecene, bouef bourguignon a spanielskych vtackov je nemozne varit, resp piect v noci. Hrozi prepad kuklami maskovanych policistov, ako sa to stalo mne. Je nemozne, tieto vyborne jedla pripravt a povedzme na druhy alebo treti den dobre ulezane servirovat. Nemozne kvoli NEMOZNEMU TELEVIZNEMU PROGRAMU!

K takemuto poznatku som dosiel pracnou pracou. Starostlivo som jemne naklepal uz aj tak jemne platky hovädzieho mäsa. Potrel som ich dijonskou horcicou. Prilozil na kazdy ten platek seransku sunku, lebo tej Parma sunky mi bolo luto a prazsku tu nikto nepredava. Akoby naplast na ranu po tej ostrej horcici. Vlozil som pasik znojemskej oharky, stvrtku vajicka natvrdo zo stastnych slepic, pobehujucich v zaprasenej stepi vedla frekventovanej vypadovky, mozno este aj dalsiu naplast v podobe syrovej dosticky, uz sa presne nepamätam a vsetko som laskyplne zvinul do rulicky a prepichol polamanymi sparatkami na viacerych strategickych uzloch, nakolko snuru som ziadnu nenasiel. Zostra opiekol, aby dlho netrpeli a nechal som tietio kreatury dusit vo vlastnej stave a neskor som prilial vlastne zhotoveny bujon a aby sa tak rychlo nevyparil, hasil som to bohate vinom.

Mali z toho vzniknut exoticki vtaci, ktorych ludia tu nepoznaju, zivia sa len ubohou odrodou, ktoru nazyvaju "Fleischvögel". Ako keby existovali aj vtaci, ktori su bezmäsiti, cize vlastne vegetarianski vtaci! (Vtaci sa zivia aj cervikmi, cize mäsitymi bielkovinami, takze taky vtak z vaty alebo ineho materialu by posobil dost divne, keby mal v bruchu plno mäsa.) Severnejsie zijuci kmen nazyva tychto vtakov uplne nepoeticky "Roulade", odvolavajuc sa zjavne na tazky, nimravy a napinavy proces balenia do rulicky.

Nastavil som si teda na sporaku budik a odisiel som dumat, nestastnou nahodou pred zapnuty televizor, preco my toto jedlo nazyvame "spanielske vtacky". Neslo mi to do hlavy, lebo som ziadnym Spanielom ich vtacky neodrezal a nedal do panvice opiect. Nepoznam Spanielsku anatomiu az tak podrobne, aby som mohol posudit, ci v tych vtakoch maju aj znojemske oharky. Sunka zo Serana je spanielska, ale tu snad maju skor damy na stehnach, nez pani vo vtakoch. Tak som sa zmietal v pochybnostiach, az som ustarany zaspal vdaka nemoznemu televiznemu programu - ako vzdy, vtaci a vtaky a ftaci sem alebo tam - telka robi svoje!

Asi tak okolo tretej hodiny rannej ma prebral strasny buchot a trieskanie na sklenene dvere, veduce do zahrady. Na pokraji infarktu som sa nejako hekajuc postavil, pozviechal je snad trefnejsie slovo a zirajuc do temnoty a oslepeny potom lucom silnej baterky som rozoznal siluety dvoch v neprestrielnych vestach krojovanych policajtov. Ten mensi drzal tu lampu po vzore americkych kriminalnych filmov pri uchu, cim docielil, ze mi priamo do oci cielil. Ten väcsi mal aj hlas a vyzval ma, aby som vysiel von.

Citiac sa absolutne nevinny som statocne vykrocil pred domove dvere a potkol som sa o nieco, co mensi policajt ihned uchopil ako "corpus delicti". Zvedavo som cumel na WOK, ktoreho dekel pan prislusnik zdvihol a pod nim sa vynorili moje radoby spanielske vtaciky, zuholnatene ako vykopavky chlebov z hrobu nejakeho vladyka doby prehistorickej. Moje pracne zhotovene, s laskou upalene vtaky!

"No tu mame toho vinika!", radostne vyhlasil väcsi policajt. Este stale som nechapal, o co sa pri tomto zasahu jednotky policie jednalo. Rano mi to sused vysetlil: Myslel si, ze hori! (Moju manzelku podla jej vypovede do protokolu prebudil ten smrad spalenych vtakov a vylozila ich von, pred dvere. Zrejme je moja manzelka labuznik a uprednostnuje radsej cerstvych vtakov.) Vystraseny sused volal policiu. Ako utecha mi na moj ulak a skoroinfarkt mali posluzit jeho slova. Vraj najprv prehladali cely jeho dom, od pivnice po povalu, ci nehori u neho. Nehorelo, tak vtrhli ku mne. (Jeho partnerka sa nam este dva dni nepretrzite omluvala.)

V casovej tiesni som iny vecer pripravil a zacal ten boeuf bourguignon, tiez s dijonskou horcicou, ktoru som si v potu tvare priviezol v kilovom kybliku priamo z Dijonu od tradicneho Maitre Maillerd a statocne sa prekonajuc zalial vsetko cervenym vinom. Vela cerveneho vina. Naucil som sa, ze asi pol hodiny pred koncom procedury patri sa este pridat zeleninu, teda hlavne na kocky pokrajanu mrkvu. Nastavil som budik na sporaku, aby som vedel, kedy mam upalit mrkvu.

Televizia si hudla svoje a dosiahla aj svoje, ziadny budik som sladko spiac pred obrazovkou nepocul a rano som nasiel, teda tento raz nie pred domom, ale v rure sporaku, schovany francuzsky gulas - ich narodne jedlo mimochodom. Malo podobu omelety, ktora sa vdaka spalenemu spodku dala jedinym backhandovym pohybom vyhodit do plechoveho kybla na smet, ze by sa za ten uder ani majster Federer nemusel hanbit. Policia sa nekonala, pretoze manzelka, uz poucena spanielskymi vtacikmi duchapritomne schovala ohnovu plastiku svojho v nocnych hodinach nadmieru kreativneho kucharika pred verejnostou. Len toho vina a inych dobrot mi bolo trochu luto...

Zralym vekom som teda usudil - "ved zivot ta nauci", nam vtlkali v skole -, ze ani bravcove asi nemozem cez noc piect, ak nechcem riskovat zasah pohotovostnej policie. Robil som to teda doobeda, bez beziacej televizie, lebo o jej uspavacej sile som uz dokonale presvedceny.

Odteraz ma ale nikto nepresvedci, ze vsetko NEMOZNE je mozne, kde clovek chce! (Malu vynimku pripustam: nesmela by existovat televizia, potom mozno by clovek dosiahol aj nemozne!) "Veproknedlozelo" je jednoducho v noci pripravovat nemozne...
free counters