Říjen 2011

In september...in the rain

25. října 2011 v 4:13 | Dr Osten-de Bile
Zdedil som nieco, co bolo v tom case nazyvane "Montgomerak", neskor som sa dozvedel, ze po anglickom generalovi toho isteho mena. Plast, kabat do dazda, ktory mi kazdy zavidel. Mal priblizne milion vackov, skor kapies, pretoze niektore boli ako male tasky na ukladanie knih alebo termosiek. Suche zemle nasli tiez miesto a hlavne cigarety, bolo to v case, ked sa muz stava muzom a uci sa fajcit. Zapalovace existovali vtedy len benzinove a boli pomerne velke, okrem tych rakuskych, tak som nosil v hlbinach nohavic obycajne zapalky. Naucil som sa vtedy ohromne odborne zapalovat vo vetre: Clovek pri otvarani musel skatulku vysunut, nezasunul ju spät, skrtol zapalku a strcil ju do tej dutiny v nezasunutej krabicke, aby vietor nemal sancu, siahnut na vzacnu zapalku. Niektori moji rovesnici toto umenie ovladaju dodnes, ja nie, ja uz pouizvam tie lacne plynove zapalovace, ktore sa zahadzuju. Moj montgomerak-prsiplast, vyslovnost bola skor "mongomerak" mal ohromnu vyhodu proti tym tuctovym, ktore si ludia kupovali v obycajnych obchodoch a nezdedili ich. Okrem vyloziek na ramnach mal aj prierezy - alebo akoby som to mal pomenovat - paralerne pozdlz sikmych vackov, takze som mal na vyber alebo strcit ruky do kapsy, alebo povedla a nechat ich volne hompalat pod kabatom. To bol pocit uzasnej slobody. Slobody volby a slobody polohy ruk a to uz nieco v tom case znamenalo.

Hlboko vzadu v skrini som nasiel stary zabudnuty ale zrejme pravy anglicky dazdnik, ten obrovsky cierny, co nosi kazdy dobyvatel a obyvatel londynskheho city. Keby len to! Ten moj bol z jemneho materialu, zrejme hodvab, vtedy som si take veci nevsimal, aby sa dal na uplne drobno zrolovat a - a teraz pride ta bomba! - vsunut do rurky vychadzkovej palice, ktora sa po vybrani dazdnika dala pozasuvat po jednotlivych dieloch na velkost, ktora pohodlne nasla miesto v mongomeraku. (Pre ceskych citatelov este rychle vysvetlenie: palica je po slovensky povedane to, co sa v cestine nazyva "hul" a na rozdiel od ceskej palicky sa s nou netlcie mäso ale skor neposlusna manzelka a spol.)

Takto vyzbrojeny som samozrejme netrpezlivo cakal na dazd, aby som sa mohol predviest pred zasnucim publikom s tymito atypickymi vymozenostami dedica zapadnej, davno zaslej kultury anglickych lordov, butlerov a inych individuii. Zaroven som sa touto maskaradou ocitol medzi disidentami, ked som demonstroval zapadny styl zivota! Ale to bol len taky nejaky vedlajsi efekt. Dolezitejsie bolo vtedy pre mna ten pocit naprosteho mobilneho domova, ktoru mi kombinacia tychto dvoch zdedenych veci poskytovala, ked som kracal niekde v dazdi. Auta boli vtedy skor nieco vynimocneho.

Na dvore nasej skoly sa hraval - asi prechodne, kym nenasli stadion, presne sa nepamätam - ligovy volejbal. Vtedy bolo Ceskoslovensko volejbalovou velmocou, takze nedelne navstevy vlastnej skoly patrili k obradu, ako pre inych pravidlena put do kostola. (Tiez sposob definovat sa ako disident.) Nebo ma napriek absencii na nedelnej bohosluzbe vyslysalo a spustilo taky mierny dazd, ako stvoreny na prezentaciu mongomeraku a mojej vychadzkovej palice. Hrdo som dokvitol na skolsky dvor, ktory bol naplneny fanuskami, pre ktorych dazd nic neznamenal, ved Slavia hrala o majstrovsky titul a sport mal vtedy este velky vyznam. Pred zrakmi nespocetnych zanietenych divakov som vycaroval sta kuzelnik z jeho carovnej palicky moj dazdnik, hrdo som ho rozprestrel nad mojou vysoko vztycenou hlavou, zastokol som si ho ledabolo-frajersky pod pazuchu a z vacku mongomeraku som vylovil skatulku cigariet znacky Detva, zvane tiez "klince" a prierezom pod kapsou som nahmatal vo vrecku nohavic suchu skatulku zapaliek. Naucenym sposobom som si pripalil cigaretu a uz som sa citil skoro ako ten nejaky lord, len som si nevsimol, ze zapalka este stale horela a cela skatulka mi explodovala tesne pri nose a vypalila mi vsetky chlpy v nom. Dazdnik mi stastne z pod ramena vypadol a septembrovy jesenny dazdik zvlhcil nielen ubohu cigaretu, ale zahasil aj ten necakany poziar v nose!

Cigaretu som musel pre nepouzitelnost zahodit, nos pouzivam dodnes. Dazd mam dodnes rad, hlavne ten utulny pocit, ked je clovek zababuseny v suchu a na tu exploziu v nosnych dierkach si niekedy spominam, ked si musim - zub casu - chlpy z nosa pracne vystrihovat.

A ten carovny dazdnik by som dnes chcel strasne rad, bohvie, kam sa ten casom podel. Dnesne, automaticke, mu nemozu ani vodu podavat! Ani taky model prsiplastu, ktory s jeho vreckami, ktore umoznovali pristup k hlbinam nositeloveho tela bol mimo ineho ako stvoreny pre exibicionistov, som uz nikdy nenasiel a dnes by som ho asi - opät kvadratura zubu casu - kvoli bruchu uz nezapol, cize v nom zmokol...

O tom, ze aj tak uz chodim, hlavne ked prsi, vsade autom a len potom na dazd nadavam, o tom radsej uz ani nehovorim!
free counters