Únor 2011

Prvy raz to neklapne vzdy! Niektori to spoznaju!

23. února 2011 v 18:26 | King Rucola
Na skok!

Mam naskok. David ma chce zadrzat, ale mam naskok a uz leziem po skripajucom zeleznom rebriku na vodarensku vezu. Leze leze po zeleze, ked vidi dieru, hned tam vleze - co je to za blby versik, co ma prave napada? Naco tam ten blbec musel vyliezt, nadavam nahlas. Tomas, alias Heinrich, hulaka hore, ze hned skoci, ked niekto za nim pride. Tak tam lezieme s Davidom obaja. Nech skoci, myslim si zlostne, ale nemyslim to naozaj. Zhrdzavela farba sa odlupuje a pada na hrdzavu hlavu podomnou. Smiesne, myslim si. Uplne smiesne, co tu vyvadzame. Ved ten chlap urcite neskoci. Naco taky poplach.

Tomas vyrevuje, ze na tych dole skoci a zanecha za sebou obrovsku dieru. Krater, krater s obrysami ludskej postavy, myslim si. Leze leze po zeleze, vidi dieru, hned tam vleze. Co to je? Bola to nejaka hadanka, ked som bola este mala? Nejako mi to pripomina docenta s jeho rukou pod stolom, to ale urcite nebude spravna odpoved.

"Tomas! Pod sem. Pod okamzite ku mne!" velim zadychana po nedobrovolnom sportovom vykone.

"No akurat! To by sa ti tak pacilo! Ked som chcel ist k tebe, si ma nikdy nevolala, teraz uz nechcem. Mam vas vsetkych dost. Mozes ma tak len..."

"Tomas, co si to zase vypil. Co ti sibe? Okamzite pod ku mne, musim sa s tebou vazne rozpravat."

"O com sa ty chces tak so mnou este rozpravat, ty svina klamarska! Ty len klames, ciganis, nikdy mi pravdu nepovies a co slubis, to nedodrzis. Zmizni, ty poondena luharka! Mozes ma mat rada!"

"Ved ja ta mam rada!", v zachvate diplomatickej lzi.

Vidim ako David vysuva svoju hrdzavu hlavu, posypanu hrdzavymi supinami starej farby a zeleza, ktore mu nasypaly moje opätky. Vyzera to, ako by ten rysavec krvacal z rozbitej lebky.

"Pocuvaj pani Vranovu", hovori vaznym hlasom, "pod sem k nam."

"Pani Vranovu! Nech sa nepoondim. Kacka, nie, Kacena to je, blba Kaca, hlupa koza. Zmizni, ty hekac! Este krok a skocim. Okamzite chod dole, chcem skocit prave na teba. Ty si mi ju zobral! Ty si vsetkemu na vine! Utikej Kaco utikej, honi te kocourek divokej!"

Tomas sa drzi hrdzou prezrateho zabradlia, ktore sa povazlivo prehyba a kyve. Zurim. Co som tu ja vlastne, najprv obecna kurva a teraz samaritanka? Naco som sem vobec vyliezla? Som ozaj skutocne blba koza! Ako na portvrdenie koza dole prestane pobehovat a zufalo zameci. David sa pokusa so mnou o nemy kontakt, hlada zrakom, ale uhybam mu ocami, co mu mam co vysvetlovat. Spasonosna myslienka!

"Tomas, pod dole a pojdeme na skok ku mne. Tam sa povypravame. Chces, aby sa nam tu vsetci do toho miesali a potom sa vysmievali? Pod predsa, bud uz konecne chlap a nie taky postpubertalny blbecek! Pubertak!"

"Nikam nemusim na skok chodit, tu mam dost miesta na skok!", vysmieva sa mi Tomas. Vlastne ma pravdu, ako mozem tak blbo rozpravat. Ako mozem povedat "na skok", ked stoji na krok pred jeho mozno poslednym skokom v zivote? Som uz uplne zblbnuta? Som rodeny psycholog - samorast, som docent. Som psycholog od narodenia. Akysi prirodzeny psycholog. Skor asi psycholog od prirodzenia, vysmievam sa sama sebe. Kypim, mam uz toho celeho divadla dost.

Viem, ze ti cumiaci dole nas nemozu pocut, len David, ktory mi znehybnel za chrbtom. Tak to skusim teda este raz, ozyva sa vo mne samomenovana pani docentka:

"Tomas, ja viem, co je tvoj problem. Pod so mnou, pod ku mne.." v poslednej sekunde vynecham "na skok", "posedime si, povypravame a uvidis, aku somarinu tu predvadzas, aky je zivot predsa len krasny, ked budes trizevo rozmyslat. Vsetko ti ukazem, vysvetlim, len uz pod so mnou." Pomaly sa k nemu blizim a vystieram ruku. David ako moj tien.

"To ti mam zrazu verit? Prave tebe, co si ma len vyuzivala kvoli tym napisom?"

"To s tymi fotkami, to bola len sranda. Preco si to nevedel zobrat sportovo?"

"Okay. Nech ten drbnuty policajt okamzite zlezie. Teba si potom chnapnem a uz ta nepustim! Alebo spadneme spolu, alebo mi das!"

Natahujem ruku, ale Tomas sa nebezpecne nakloni cez zabradlie, ktore sa cele prehne. Skocim ako splasena a drapnem ho za plecia, David z druhej strany. Tomas sa mecie ako ryba na suchu, zabalena v sieti. Zaryvam nechty az to boli do jeho bundicky. Davidovi sa vysmykol.

"Pod Tomas, vsetko ti dam, pod..", kvilim upenlivo, lebo dostavam namiesto zurivosti a zlosti, ktora ma pred chvilou ovladala, ozajstny strach.

Naraz citim ako povoli. Nie Tomas, zabradlie. Vykriknem zufalo, ale to sa uz Tomas hodi na mna a prilepi sa ako kliest. David ho oblapuje, ako sa len da, odtahujeme ho z okraja veze.

"Pusti ma!"

"Pusti ho."

David odstupi. Vidim, ze nim lomcuje zlost.

Nezne odvadzam samovrazedneho kandidata a najnovsie vlastne v nom vidim skor vydieraca k rebriku. David nas nenavistne pozoruje. Pomaham mu na rebrik, lebo vidim, ze sa cely trasie. Najprv Tomas, potom aj jemu zase sypem hrdzave supy na hlavu a nadomnou vidim podrazky Davidove. Dole sa ozyva rozpacity potlesk. Preboha, potlesk, uvedomujem si zdesena. Tleskaju miestnej kurve, ked sa chysta na dalsi socialno-sexualny pocin? Alebo ako to mam rozumiet? Vdaka davu za neme predstavenie? Text si napisu zajtra sami, kazdy podla seba.

Dole je dole a ku mne len na skok. Zase ta blba kombinacia, myslim si.

"Pod Tomas, ideme."

David chce nieco namietat, ale tomu nevenujem pozornost. Sanitarov len odstrcim, kde trcali s docentami, psychologmi a profesormi doteraz? Teraz by snad chceli dalsiemu profesorovi psychiatrie teraz pre zmenu doviezt pracu, no to tak, na to ja nelozim po starych vodarenskych veziach. Pysit sa cudzim perim! Zase vo mne tlie zurivost a zlost. Este chvilku a ohen vzblkne. David akoby to vycitil sa radsej niekam zasil.

"Pohni sa a neklep sa stale, mas to uz za sebou!"

Nas slavny radoby skinhead masiruje so mnou ako barancek. Kaslem na divakov, klebetne susedky a ostatnych neprajnikov, ktori nas sleduju, ocami prebodavaju, alebo sa len usmievaju, väcsina skor skodoradostne, nez sucitne ci radostne. Vtiahnem, doslova precpem mojho obetneho baranka do brany a strcim ho takmer nasilu do vytahu. Tusim sa este viac rozklepal. Nasilu ho vocpem cez dvere mojho bytu. Pripadam si ako tie historicke knazky, o ktorych som niekedy citala, ze sluzili v chramoch presne na tie ucely, ako sa teraz chystam ja. Zachranovat zivot jedneho totalneho cvoka pomocou poskytnutia sexualnej vychovy. Leze leze po zeleze, vidi dieru, hned tam vlezie. Je spravna odpoved na tuto detsku versovacku "penis kazdeho chlapa?" Asi tiez nie, ked to bola detska hadanka.

"Nevyzlecies sa?", nevinne sa pytam mojho "hosta". Sama idem do kupelne, pozorujem sa pred zrkadlom a prvy raz sa mi to nezda nejake hlupe, ze sa idem bez akejkolvek citovej zaujatosti oddat sexu. Divam sa na zenu v zrkadle a myslim si, ze konecne robim to, co som tolkokrat robila z bujnosti, blbosti, nadrzanosti alebo falosnej nadeje, ked som hladala lasku, konecne to robim ako odovzdana zena, teda odovzdana svojmu osudu, nie svojmu partnerovi. Budem sulozit zo zlutovania, z milosrdnosti. Som svätica! Blahosalvena, ktora stratila vieru na lasku, tak sa ukaja laskou k bliznym.

Partnera najdem lezat pod paplonom, ktory doslova vibruje. Preboha, snad neonanuje od vzrusenia, prebleskne mi hlavou, strhnem prikryvku a vidim, ze Tomas sa chveje, lomcuje nim triaska a jeho curacik je naozaj len curacik, malilinky, scvrknuty, schuleny v hniezdecku nad dvomi vajickami.

Sadnem si na okraj mojho letista, kde donedavna pristavali rozne bombardaky, stihacky, klzaky, helikoptery alebo aspon vzducholode a balony pohanane horucim vzduchom, plynovym palivom, vetrami. Niektore "lietadla" mozno niektore stroskotali pri pristavani, niektore az potom. Ale uleteli mi potom aj tak vsetky prec. Ale takyto pripad som z mojej navigatorskej kontrolnej radarovej veze este nevidela. Keby sa triasol od vzrusnia, ze je to prvy raz a konecne, tak to chapem, ale co ma byt toto? Nahaty Tomas sa skruca na posteli a nevie, ako sa schovat. Nezne ho pohladim a dotknem sa jeho vtacika nad vajickami v tom hniezdecku. Tomas vyleti ako uhryznuty zmijou a leti do kupelne. Ja za nim.

"Prosim ta, nechaj ma...", zavzlyka Tomas.

"Ved si to tak strasne chcel," pocujem sa hovorit. Preboha Katja, kde beriem dnes slova! Snad nemam chut na panica!

"Ja nemozem!"

"Pod sem, Tomas, pod so mnou naspät".

Skusame to, pomaly a trpezlivo, ale nejde to. Stale sa mu to krci, ako v tej znamej pesnicke, ktoru spievavaju navstevnici viech.

"Vies co, nic si z toho nerob. Si nervozny. To je normalne. To je bezne. To sa casto stava, ty nie si prvy chlap, co to takto na prvy raz zaziva, o to krajsie to bude potom," hovori zo mna skusena zena a gratis sexualna poradna v jednej osobe a zachrankyna zivota a pracovita sekretarka na radnici a buduca politicka a co este?!? Stare, osamele kleste?

"Chod sa niekam dobre navecerat, daj si trochu na pitie, ale len malo, ukludnis sa a ked si odpocinies, pridi znova ku mne. Tu mas kluce od mojho bytu, ale ja nezamknem, cakam na teba, dobre?", premozem, pohladim ho sa a dam mu pusu. Do kelu, skoro ako nejaka mama prvacikovi!

Okolo polnoci skor citim nez pocujem vahave otvaranie bytovych dveri. Predsa prisiel, myslim si prekvapena a aj zvedava.

Neviem, ci sa mam robit, ze spim, ale mam na neho zavolat. Znenazdania si spomeniem na mojeho znameho, ktory chcel ist studovat scenografiu. Ako isiel pred prijimackami ukazat svoje vytvarne prace, aby si to s profesorm prediskutoval, tak hned aj zostal na jeho prednaske. Prednaska pre troch posluchacov, ktori mohli len kazdy druhy rok na skolu nastupit, viac by sa ich aj tak neuzivilo, vysvetloval mi. Vraj to bolo uzasne fascinujuce, pocuvat stareho skuseneho profesora, ked ku konkretnemu navrhu inscenacie nejakej hry sypal tie nastrestenejsie napady. Hlavne taky jeden s pocetnymi dverami na javisku moj znamy vtedy vraj este nechapal. Profesor tvrdil, ze uz len to napätie, co za tymi dverami je, co sa stane, ked sa otvoria, kto pride a podobne, uz to je jeden z ucinnych prvkov scenickej tvorby, lebo to podvedome puta divaka, rozpraval mi nadseny. Ja som teraz menej nadsena, lebo neviem, ako sa mam zachovat.

Tak lezim na scene, dvere sa otvorili a ja cakam na mojho panica. Je to vobec moj prvy, neviem sa prave rozpamätat, skor ano. Robim sa, ze spim. Viem, ze tym mu to asi stazujem, lebo sa musi prekonat a prist sam a odvazit sa ma zobudit. Ked ho radsej po tichu zavolam? Nevyplasim ho zase. Neutecie ako pred chvilou vecer? Po nejakom case, ktory sa mi zrazu zda ako väcnost vidim ticho sa sunuci tien, ako sa blizi k mojej posteli. Obrysy sa opatrne sklanaju, asi rozmysla, ci ma ma budit. Neviem presne rozoznat, kto to je, v sere izby vidim vlastne len siluetu.

Tomas to nie, bleskne mi hlavou, ten je daleko stihlejsi, ba utlejsi, nas nepodareny skinhead, nase decko. Kozliatko s jeho kozou. Co to je? Co sa deje! Vzpriamim sa a zaznem svetlo.

Nad postelou sa sklana docent!

V zakrvavenych rukach drzi kluce od mojho bytu. Tie, co som dala Tomasovi, ine ani nemam...

Ked sme spali s Alexou v Parizi, bezala nam celu noc telka. Trvala som na tom. Je to predsa dobre pre ucenie reci, nechat sa omyvat aspon televiziou v cudzej reci, ked som uz toho Francuza odmrstila. Uznavam, ze omyvanie muzom v cudzej reci moze byt taktiez velmi prospesne, ale vyucba sa pohybuje prilis jednym smerom. Jednostrana vyuka, ktoru ale zase clovek tazko najde v gramatike. Radsej teda dvadsatstyri hodin radio a este lepsie televiziu. Rozprava, ktora tam na obrazovke bezala bola o niecom. O com, nemali sme s Alexou ani ponatia. Ale tie priklady, ktore ukazali sa dali rozumiet aj s nasou slovnou zasobou. Jeden bol takto: Manzel vyvaral spagety. Oamacku mal uz hotovu, peknu cervenu, hustu. Postavil ju za seba na odkladaci pult a venoval sa cestovinam. do kuchyne sa priplizil velky cerveny kocur, ako ho vidavame aj v roznych hollywoodskych filmoch. Pruzne vyskocil, skor sa vzniesol na ten pult a kostoval. V tom zvoni u dveri manzelka a netusi, ze ju ocakava prekvapenie. Muz prerusi sekanie baziliky, ktore robi na dosticke vedla platniciek sporaku obrovksym kuchynskym nozom. Zvonec vylaka kocura, skoci dole a prevrati tu krasnu omacku. Muz ho chyti za kozu na chrbte a v tom okamziku stoji manzelka, ovesana nakupnymi taskami vo dverach kuchyne. Vidi svojho muza s obrovskym nozom, ako drzi vo vzduchu jej kocura, ktory je cely zababrany cervenou tekutinou. Horor scena, vrazedna historka, muz prichyteny pri cine. Text: "Neprenahlite sa v svojich predsudkoch podla toho, co vidite!" Alebo skor:" Neverte slepo vlastnym ociam!" Bohovske sa nam to zdalo a vyskali sme od smiechu.

Teraz mi do smiechu nebolo, ked tu stal docent, krvave ruky a corpus delikty moje kluce! Pobili sa do krvi o mna, zobral mu kluce a ten niekde lezi?
Co je to dnes za den, co je toto za groteska, v ktorej som jednou z hlavnych postav? Cierny humor.

Nejako sa od strachu predsa len vytrhnem zo strnulosti a zarevem neprirodzene vysokym hlasom: "Co tu robis, co to je? Odkial mas tie kluce? Preco ti kvapka krv z ruk. co sa stalo? Kde je Tomas, ved...Volam policiu." Samozrejme, ze som docentov z nicoho nic tykala. Kto by uz vykal niekomu, kto
vas prepadne.

"Tomas lezi na pohotovosti. Nasiel som ho s podrezanymi zilami v parku, krvacal ako prasa, stihol mi este vykoktat, ze ma vase kluce a ze ste boli dohovoreni, ale on ze uz nikdy nemoze. Tak vam ich tu nesiem."

"To ste nemohol zazvonit. Viete aky sok som dostala?" Uz mu zase vykam.

"Neviem, bola tu tma, nechcel som vas zbytocne budit a rozrusovat. Ale uznam, ze to je hlupost. Mal som sa ohlasit. Premohla ma tuzba, chcel som vas vidiet v posteli. Som svina, uznavam."

"Vy nie ste len svina, pan docent," pritahujem si paplon cez moje paradne pradlo, ktorym som chcela Tomasa prekvapit a vyrajcovat, "vy ste prasa!"

"Svina, prasa?", zadivil sa docent, ale nez stacil nieco dalej povedat, skocim mu do reci.

"Tie vase svinske myslienky spajate s vasim priam prasacim chovanim. Div ze...", zastavim sa, lebo sa musim vlastne smiat. Je to taky skor hystericky smiech a zaroven ulava, ze nestoji predomnou nejaky uchylny vrah.

"Co teraz? Co budeme robit. Co mam robit. Ja nemozem do nemocnice len preto..." Naraz si uvedomujem, ze je mi Tomasa strasne luto. Ale ja sa necitim vinna. Nemozem byt predsa kazdemu ako obväz na otvorene rany, alebo ako vata do ucha, ked niekto trpi pod prievanom.

"Smiem si sadnut?", pyta sa prekvapujuco pokorne a nesmelo docent.

"Prisiel som len na skok, chcel som odovzdat tie kluce."

"Sadni si", zase tykam.

"Co teraz?"

Tato otazka zostava visiet vo vzduchu, ktory hustne, pomaly sa bude dat krajat od rastuceho napätia. Tak tu sedime, dva sa zaroven pritahujuce a odpudzujuce poly a cakame...

Zakazdym je to trochu ako skok, z ktoreho niet navratu. Ten prvy krok, ktoremu nasleduje ten skok. Ale ked on je zenaty!

Ale ved prisiel len "na skok", tak kedy vlastne skoci? A kam?

Co teraz?

Ako dalej?
free counters