Říjen 2010

Jesen ako zaciatok konca

11. října 2010 v 7:32 | Mad a Max. de Bile, dvaja bratia v jednej osobe
Nejako ma napada, ze "zaciatok konca" je sucasne aj "koniec zaciatku". Pripada mi to velmi trefne pre obdobie roku, ktore zacina meteorologicky prveho septembra, uz prveho septembra a nesie nazov "jesen".

To este nie je koniec leta, ale uz sa ohlasuju bliziace sa Vianoce. Dost neprijemne. Ba zaroven aj velmi divne, hlavne ked to skoncene leto bolo prilis kratke. Zacina jesen a leto tu poriadne ani este nebolo. Kazde leto je vzdy prilis kratke!

Je mi z toho dost smutne, pretoze v tom nachadzam presnu paraleru k zivotu. K mojmu zivotu? Alebo vseobecne platne? Nakolko leto je vzdy prilis kratke a vzdy neuveritelne rychlo ubehne, mame az teraz, prichodom jesene, cas, v klude o tom uvazovat.

Mlady tvor jasa v roztapajucom sa snehu, potocky vody sa rinu popri obrubnikoch ciest ako dive potoky na horach. Voda sa priam ruti dolu brehmi. Netrpezlivo. Bujne. Velkou zahustenou silou. Vsetko zacina pucat, mlady clovek s robi nadeje. Priroda jasa, priroda krici ako novonarodenec, revom sa hlasi k zivotu.

Ak prebehla jar uspesne rozprestrie sa nieco ako klud leta. Teplo na plazi. Jeden uziva a zotavuje sa z bujarosti jarneho rozmachu. Zije plnymi duskami chladeneho napoja zo zaroseneho pohara, podavaneho v lepsom pripade milou rukou, ak nie je naporudzi, tak ju clovek este neustale ocakava. Nadej sa vyhrieva na rozpalenom piesku. Uvolnenie, vsetko pripada jednoduche, lahke.

Bliziaca sa jesen je prekrasna. Presne - tu ta paralera so zivotom! - po zatve na poliach zacne aj cloviecik uzivat vydobytky, na ktore pracoval, plahocil pocas tej bujnej jari, plnokrvneho leta. Zrelost sa prejavi v daroch prirody, jablka chutia ako besne a z hrusiek tecie sladky osviezujuci mok. Prezrete sladke slivky alebo podobne vhodne plody su uz nalozene v kadiach, aby sa neskor pred Vianocami z nich vytvoril vysokopercentny destilat, akoby koncentracia celeho uplynuleho casu.

Farba listov vyzrieva do neuveritelnych kombinacii. Ich sila nie je uz potrebna na plodenie, tazke zrele strapce hrozna presvitaju provokacne medzi nimi, vystrkuju rozky, ziadajuce vinobranie a tak sa tie listy vyzivaju v neuveritelnom rozmare. Plytvaju nadmernymi schopnostami, vybuchuju ako rozmarne a zbytocne ohnostroje, nez opadnu a skoncia ako humus pre dalsie, buduce, mozno o generacie posunute nove jarne obdobia, pre ich nastupcov, ich dedicov. Presne tak, ako sa z mladej dievciny stane vyspela zena a po splneni svojich rozmnozovacich uloh sa moze volne venovat vlastnej krase a pohode. Ako muz, ktory ma za sebou to dielo, ktore sa mu vydarilo, viac menej vydarilo, alebo totalne nevydarilo, ale ma ho uz za sebou. Ma cas, rozjimat na lavicke v parku alebo na lesnej ceste s vyhladom na strniska opustenych policek. Myslou mu bezi retrospektiva a vzdychne si neraz pri pomysleni, co vsetko mohol, co vsetko nestihol, co mal urobit inac, lepsie. (Aj ten najlepsi hospodar z nas zanechava za sebou spalenu zem.)

Jesen ponuka navod k stastiu. V klude, svojim kludom. Krik vtakov, na jar taky vsadepritomny, pomaly uticha. Lomoz strojov na poli tak isto. Rozhostuje sa s padajucou neznou hmlou tisina. Melancholicka, zvadzajuca na meditovanie. Clovek sedi a rozhliada sa, väcsinou smerom spät, v jasnych spomienkach, tie sedive sa stracaju v rannom opare alebo bojuju o intenzitu s hmlou ci coraz skorsim sumrakom. Vyhrievat sa na slniecku, kym este ziari, ako stary kocur, ktory uz nemusi nahanat mlade kocky. Setrit sily, zbierat sily. Pozbierat vsetky omrvinky sil na dlhu cestu, lebo "koniec zaciatku" je zaciatkom konca. Jarny a letny zaciatok skoncil, zacina dlhy jesenny pochod.

Ano, uz onedlho zacina ten pochod. Chodec si kliesni cestu mrazivymi vlockami snehu, ktore mu duje silny vietor do tvare. Na brade, na fuzoch sa premienaju kvapky vody na tuhe utvary a tvar je ako pocukrovana. Este nie celkom biela, pretoze este stale su lica, vystipane mrazom, cervene. Cervene ako tie zrele jesenne jablka. Ale raz ten pochod skonci v nepriesvitnej belobe neistej buducnosti. Neprihladnej ciernej belobe nejakeho konca, ale koniec je vzdy aj zaciatok. Mozno.

Jesen, zaciatok konca, koniec zaciatku. Koniec zabehavania motoru k schopnosti zivota. Zaciatok dlheho pochodu, dokial motor este bezi.

Benzin, ci iny vhodny energeticky zdroj, ponuka jesen vsetkymi svojimi zrelymi vnadami, ako to vie zrela zena, ked zvadza mladika. Pre tento dlhy, vycerpavajuci mars su vsetky prostriedky povolene. Divocina, rezne z diviaka, srnci gulas, halusky, cervena kapusta ("zeli", po cesky, pozn. prekl.!), pohar nepriehladneho rubinoveho tmaveho vina, pred kavou este strapec sladkeho hrozna alebo gastanove pyre presiaknute dvojrocnou ceresnovicou. Do vrecka este horuce gastany. Tak sa da predierat sa smerom ku koncu aj proti tomu mrazivemu severaku. Uzijme si to este. Carpe diem.

Dobru cestu k neurcitemu cielu v - dufajme! - nedohladnej dialave, alebo ako hovoria skratene budhisti: "Ciel nie je dolezity! Cesta k nemu je ciel!"

Alebo tak nejak. Jesen je najkrajsie rocne obdobie. Tak ako to bola predtym jar, ako je to vzdy leto a ako to bude v zime pri praskajucom ohnicku s casou stareho konaku v ruke zdobenej hnedymi flakmi, po celodennom ci celozivotnom brodeni sa snehom...
free counters