Září 2010

Nadej umiera posledna

27. září 2010 v 0:51 | Lubie d'Or

Die Hoffnung stirbt zuletzt!

Alebo po slovensky: "Nadej zomiera posledna!" to je v nemeckej reci dost bezne prislovie. Niekto vtipny a mudry k tomu poznamenal: "Aber sie stirbt trotzdem!", teda zase po slovensky, "ale ona, ta nadej, zomrie aj tak!"

Takze zatial mam nadej, ze tento clanok dokoncim!

Ale nadej bojuje velakrat s realitou, aj tentokrat: nadej umiera a preto clanok uz nedokoncim. Mozno inokedy, sorry, awfully sorry.

Skoda, bola to pekna tema, nadej sa zivi nadejou, ze sa podobne tema este raz vyskytne.

Uz viem...

19. září 2010 v 5:04 | Mad a Max. de Bile, dvaja bratia v jednej osobe
Uz viem, ako vyzeraju skutocne naozajstni certi a uz viem, ze ihned tam k nim este nepojdem.

Moj psychiater na klinike v Prahe-Bohnice mi pred asi sto rokmi diagnostikoval "chorobu" zvanu day-dreams. Musel mat pravdu, lebo dalsich sto rokov som nic nerobl, len snival a sny nikdy neuskutocnil, nemal som na to cas, musel som snivat dalej. Nie je jednoducha tato choroba!

Odbocujem. Chcem napisat o sne, ktory sa mi prisnil cez den, lez nebol to ziadny "day-dream". Bola to tvrda skutocnost. To bol ozajstny sen, ale za bieleho dna, za par sekund bieleho dna, presnejsie.

Tak si cestujeme z vychodu na zapad Europy, bohvie uz po kolky raz. Ked sa clovek vracia, uz ho to  tak nebavi, lebo vie, ze musi tie kilometre odkrutit, kym sa dostane domov. Ci uz sa na ten domov tesi alebo nie, ta motivacia nie je az tak vysoka vzhladom na povinne a neodbytne hltanie kilometrov, ako ked ide clovek opacnym smerom, niekam do neznama, za zazitkami, alebo chce stretnut niekoho a vopred sa tesi na to stretnutie, na tie zazitky, pripadne na nejake dobrodruzstvo. Motivacia zenie auto ako lietadlo pri vetre od chrbta. Pri navrate ma clovek automaticky protivietor, pretoze vie priblizne, co ho doma asi tak ocakava.

Tak asi pod vplyvom tychto skor pochmurnych myslienok - este tolko a tolko kilometrov, uz bude tma, kym prideme domov - som sa nesmierne za kormidlom lode plavajucej v silnom protivetre nudy smerom domov nesmierne potesil, ked sme stihli este ako posledni presmyknut sa na oranzovozelenu do tunela. Bohvie kolkykrat sme odkrutili tuto trasu a zo skusenosti sme vedeli, ze niekedy moze byt cakanie pred nejakym tym tunelom osemetne dlhe. raz sme zazili az tristvrte hodiny! (To predstavuje takmer osminu celej casovej dlzky nasej tradicnej trate!)

Spokojny teda, ked uz nemozem povedat nadseny, som sa ulozil ci zlozil vedla volantu a hladel na mihajuce sa svetielka tohto velmi dobre vysvieteneho tunelu dialnice na zapad Europy. Nejako ako keby som si povedal, ze sme vnutri, uz nemam co robit, nemusim nic robit, len preckat tych pät-sest kilometrov tunelovej dlzky, pretrpiet ich.

A tu som ich zrazu zbadal a preto uz viem, ako vlastne vyzeraju. Uz viem, ako vyzeraju skutocni certi. Vobec sa na tie obrazky certov neponasaju. Alebo ak ano, tak len na tie z velmi dobrych filmov, kde ti certi vyzeraju ako ludia. Ziadne rohy nemaju, ziadny dlhy chvost, kopyta mozno, to som nevidel, pretoze sedeli. Boli dvaja a hrali karty.

Certi, ktorych som ja skutocne videl, vyzerali ako jednovajecne dvojcata. Mali huste blond vlasy upravene na cesticku a s tazkou, nasytenou ofinou, trochu ako kedysi nosieval prezident Kennedy. (Ten co bol "Ik bin ein Berliner!") Obaja, pretoze sa podobali ako vajce k vajcu, mi pripominali jedneho znameho nemeckeho herca, ktoreho meno odvtedy marne hladam a ani som ho uz na obrazovke ci platne odvtedy nevidel. Blond vlasy, ziadne chlpy, pekne hladko vyholeni, cierne nohavice a tesne priliehajuce cierne "rollkragenove" tricka. Mastili tie karty a rehotali sa ako blazni. Buchali do stolceka, na ktorom uz viac kariet lezalo a stol dobre dunel, pretoze to bol vlastne jeden z tych kotlov - nie pekelnych kotlov na smazenie hriesnikov, vobec nie - tych kotlov, ktore sa daju najst vo velkych symfonickych orchestroch. Tusim sa odborne nazyvaju tympany, alebo tak nejak podobne.

Jeden cert vyniesol, druhy prebil, bubon-stolcek zahucal. Opät treskol jeden alebo druhy, nehraje rolu, ktorych z nich, ved sa nedali opticky vobec rozlisovat, vyzerali ako ludia, ktori dbaju na svoj stylizovany zovnajsok, ale v tvari maju taky trochu chorobny nadych nedefinovanej perverzity, aspon tak to na mna posobili a za kazdym tahom sa strasidelne rehotali. Keby nemali v rukach tie karty, tak by sa urcite schytavali za brucho. Mohli sa od smiechu popukat a neustale vykrikovali: "Tak ho este nechame, tak ho este nechame!" Neviem, ci tento ich pokrik ich tak rozveseloval, alebo ci to bola ta divoka hra s kartami, podporovana temnymi udermi bubna-stolceka.

Strhol som sa z toho sna, stastny, ze "tak ho este nechame" platilo zrejme mne, az ked som sa z lavej tunelovej steny ocitol na pravej, kam som po prave povodne patril. Boli sme posledni, co do toho tunela este stihli vniknut, takze nikto zo zadu do nas narazit nemohol. Len tie steny sa akosi uzavreli a tunel buchal, ako keby certi na nom hrali karty.

Po tuneli som zakaroval na okraj dialnice a pomaly som sa strachal k prvemu vyjazdu, ktory ako sa ukazalo nebol na stastie daleko. Vystrasena manzelka sa nezmohla ani na slovko kritiky, len opakovala: "Ty si zaspal, ty si zaspal!" Zuril som, lebo auto bolo prave po velmi drahom servise, kde nastavili aj cosi, nejaku "volu", na riadeni a tak som si myslel, ze po tych narazoch v tuneli to boli vyhodene peniaze. Zastali sme a bojazlivo obchadzali auto. Ani stopy! ("Este ho nechame, este ho nechame!")

Podstatne pomalsie sme sa hnali domov a unava z kilometrov ktore stali este pred nami urobila miesto krcovitej koncentracii. K bdelosti mi vyborne pomahalo vedomie, ze som ich videl a zmcnovala sa ma az urcita euforia, lebo teraz uz viem, ako vyzeraju, aj by som ich vedel nakreslit, ci namalovat.  Pocul som ich, ako vykrikovali: "Tak ho este nechame, tak ho este nechame!" Znelo mi to v usiach ako vitazny refren...

A tak som este tu, kym to auto je uz davno v pekle. (Mame teraz ine, v ktorom spim uz len pri cakani na cervenej na zelenu, alebo ked cakam na manzelkku pred obchodom a snivam o celkom inych veciach.)
free counters