Prosinec 2009

Zase raz som nepresiel cenzurou

15. prosince 2009 v 22:42 | Max. de Bile
Tuto teda zaznam s korespondencie s Michalom Vieweghom, lepsie povedane s jeho "ochrankou".

Chcel som sa spytat, preco nesmiem "mitmachen", ale ako rezultat je toto tu. (Az zase najdem ten moj prispevok, ktory nepresiel cenzurou, tak to sem tiez zavesim...)

postmaster@mafra.cz


an mich
Details anzeigen 14. Dez. (Vor 1 Tag)

Delivery has failed to these recipients or distribution lists:
blogovyroman@idnes.cz
Your message wasn't delivered because of security policies. Microsoft Exchange will not try to redeliver this message for you. Please provide the following diagnostic text to your system administrator.

Dijon 5

8. prosince 2009 v 19:09 | luga
Kto precital a precitil tu cestu v kapitole Dijon styri, pochopi snadno nasu hrozu pri navrate do Dijonu.

Celu cestu nam prsalo. T onie je vobec radost, biest sa n atom serbliku stosestdesiatkou a stierace ti zmyvaju vyhlad pred autom. Ani tie "Charolais" kravy na pastve nestihnes zaregistrovat.

Ale Dijon sa pochlapil a nasadil dokonca slnko, tak sme to nejako zvladli a prisli zavcasu na skusky v opere.

Uz davno mi nechutilo pivo ako vtedy a to bolo to hrozne "Kronenburg"....

Deviata kapitola, sranda z M. View

8. prosince 2009 v 7:18 | Max. de Bile
(Som z toho pana Michala Viewegha a celej akcie dost sklamany...)
Tak som si zacal robit srandu, ale nijaky komentar!


Deviata kapitola, otravna, pardon, opravna! (To bol preklep!)


"Dost bolo Tomasa, dost bolo kozy!" Tuto nevinnu vetu prehodil na zasadani mestskej rady Milan Dobytek-Senn, starostov namestok a najvaznejsi protivnik. On tym vlastne nic nemyslel. Zriedka kedy aj mysli, ked mysli, tak mysli len na to, ako by vyhral. Ako by mohol porazit starostu v buducich volbach a natlacit sa na jeho miesto. Jemu to tak nahodne vypadlo pocas reci, take nejake zbozne zelanie. Mal uz proste dost tych reci o koze na ostrove, co sa tu vsade mleli dookola, co kazdy znova a znova spominal, cim sa kazde rokovanie tahalo do nekonecnej dlzky. Nechcelo sa mu uz po dvadsiatykrat alebo tridsiatykrat pocuvat o Mirgovi, koze a Tomasovych vylomeninach. Pretoze vsak bol bohuzial poriadne zo zasadania otraveny, povedal to dost nahlas. Takze to nikto poriadne nevnimal. Cim totiz hlasnejsie starostov namestok nieco kazal, tym menej sa to dostalo k sluchu jeho podriadenych. Ale jeden to pocul, prave ten, co nemal!

Ako policajne vysetrovanie prekvapujuco ukazalo, nasiel sa na vodarenskej vezi, pekne zatazeny hrdzavym hasakom, Tomasov list na rozlucenie. Teda vlastne len zdrap papiera. ktory uz svojou formou vyjadroval dusevne rozpolozenie pisatela.

Naskrabane medzi vselijakymi carbanicami, ktore pripominali vsetko mozne, len nie nejake neofasisticke symboly jasne stalo: "Sef ma uz nechce a na vine je ta koza!" Ako dodatok, ktory sposoboval hlavolam: "Polozte mi kamen ako perinku pod hlavu a prikryte ma vetvickami."

Starostov namestok bol nielenze takym dusevnym Tomasovym otcom, ale zaroven aj jeho sefom v garazi, kde sa mal Tomas povodne ucit za automechanika, ale sa tam ten zriedka az nikdy vyskytoval, co zrejme jeho sefovi aj lepsie vyhovovalo. Zrejme sa v hlbky duse obaval o tie styri prekrasne Maserati quatro porte svojich zakaznikov, ktore tam udrzoval a prakticky aj pre zakaznikov garazoval. Na predaj tam drzal este okrem pestrej zmesi ojazdenych aut najnovsich znaciek hlavne tie japonske hybridne Hondy a Toyoty. Lenze tie, ako casto rozmrzele konstatoval, tie este neprerazili. Velky zaujem o ne este nebol, hoci sa pod vplyvom tych globalnych akcii v ramci zlepsenia klimatickej situacii predsa len v mysliach potentnych kupcov zacala hybat akasi zvedavost, ked este nie odusevneny zaujem. Lenze prevazna väcsina frajerov potrebuje ine kalibry, aby sa mohli s nimi vytahovat a obycajni kupci na take auta peniaze nemaju. Co ine mu vsak zostavalo, ked zastupitelstvo tychto znaciek priniesla akoby do "vena manzelstva" jeho nova manzelka, povodom Svajciarka, ktorej meno si kvoli reklame nechal prilepit k svojemu. Ona sa totiz povodne volala Rosemarie Senn a vsetci sme ju volali len Roza.

Bol to pre mna poriadny sok, ked som si uvedomila z textu tohoto prisne utajovaneho rozluckoveho listu, ktoreho obsah mi ale David doverne prezradil, ten suvis. "Sef ma uz nechce..."! Zaroven vsak mi spadol kamen zo srdca. Ja som nebola na vine! Alebo aspon som nebola sama na vine, ak som vobec s tym mala nieco do cinenia. To, ze Tomas chcel som mnou hovorit, to este predsa nic neznamena, my sme casto viedli pokecy o vsetkom moznom, tak preco by nie v takej vaznej situacii! Ale tento namestkov vyrok nejao nepriamo urychlil moje rozhodnutie. Rozhodne idem kandidovat, urcite idem do politiky, nie len aby ten namestok nemohol stale nieco kafrat, ale aj kvoli tomu, ze som zrazu zbadala moju sancu. Moznost zacat novy, seriozny zivot.

Prva opatrenie na podporu mojho rozhodnutia bolo, ze som stravila toto rano, ked sa mi to vsetko vyjasnilo, daleko dlhsie pred zrkadlom v kupelni.

Starostlivo som volila spodne pradlo, to bol sice este zvyk z mojho byvaleho zivota, ked som sa vychadzala na lov, ako by to nazval docent. Zvyk zo zivota, ktory teraz totalne zmenim! Tu sialene drahu podprsenku od Diora som nemala este nikdy na sebe. Ani tu drahu Chanel cislo pät by som si urcite nedala vo vsedny pracovny den, ale dnes to muselo byt. Moje tazko vybrate Armani saty, o ktorych som si myslela, ze ich budem nosit az na svatbe, tie som si obliekla so samozrejmostou montera, ktory sa chysta prave vyliezt na zablateny zeriav. Len namiesto pracovnych kanadiek toho montera som volila moje Gabor lodicky, ktore som si uchmatla vo vypredaji pocas nasho maleho vyletu s Alexou do Pariza. Kde sa asi ona momentalne tula?

Pysne som si vykrocila smerom k radnici. Peso, pretoze Corsa zase raz vypustila dusu. Ale vyhovovalo mi to prave dnes. Tiahnem do boja. Musela som sa v duchu smiat, lebo ma napadlo, ze som ako nejaky kriziak v plnom brneni. Brneni, pozostavajucom z nekrestansky hanebne drahych casti, brneni, kovanom a zhotovenom v najlepsich zbrojarskych dielnach Europy.

Kupodivu sa za mnou nikto neotacal viac, nez obvykle. To mi vsak nemohlo pokazit vznesenu naladu. Dokonca aj pocasie spolupracovalo. Jasny jesenny den, kriklavo modra obloha. Som plna optimizmu.

Nemozne, neskutocne, ale vynimocne pravdive, ze aj napriek dokladnym pripravam v kupelni som bola v praci prva. Vyborne, myslim si, aspon sa mozem dokladne vzit do mojej novej strategie. Vybrala som zo zasuvky zväzok klucov a zacala otvarat skrine. Obvykle, pretoze prva som tu prakticky este nikdy nebola, boli skrine uz davno otvorene. Uvedomila som si, ze hoci ako sekretarka a asistentka, nemam este doteraz ani ponatia, kde treba rozne spisy hladat a kam zase odlozit.

Podrobujem obsah plechovych kancelarskych skrini dokladnej diagnostickej prehliadke. Ved ked chcem uspesne do politiky, musim najprv rozpitvat dannu situaciu. Sekretarka s maturitou a na pitve! To by som bola rada pocula docenta, co by na to povedal. Ci ho uz Alex prekukla, spominam si na ten neblahy vecer. Odvtedy som poriadne s nikym o tom nemohla rozpravat a Alex sa nehlasila. Neviem, ci by som jej to ale sama od seba vylicila. Asi len, keby Alex bola byvala nieco videla, len potom asi. keby ona sama zacala o tom rozpravat. Nechcem jej brat jej nadej, ze laska existuje, ale ako priatelka by som ju mala asi predsa varovat. Neviem. No pomaly, ako nadejna politicka, sa budem musiet naucit rozhodovat!

Hned v prvej skrini dole medzi roznymi skatulami ma zarazila flasa Martigny konaku a svajciarsky armadny noz Viktorinox. Kto to tam skladuje a preco? Co to tam ma co hladat, medzi dolezitymi spismi z radnice!

Dalej vidim oficialny napis: "Staznosti obyvatelstva." Aha, myslim si, preto je to tu take natlacene, napraskane jedno cez druhe. Nikomu zodpovednemu sa to nechce riesit, tak to jednoducho sem vocpe. Ad acta. V nadeji, ze to cas alebo niekto pochaby alebo novy zacne riesit. Ak to tam v tom chaose vobec najde. Signal novej Nokie ma vytrhne z tychto uvah. SMS od otca: "KDE SI? MUSIM SA S TEBOU ROZPRAVAT." No to "musim" sa mi nepaci, tak to moze pockat.

Teraz "musim" mysliet na seba samu. Nemozem sa zapodievat otcovym stastim. Otvaram dalsiu skrinu, na ktoru som musela zobrat taky komicky kluc, ktory na zväzku nevisi, ktory lezal na starostovom stole a este som ho nikdy nevidela.

Slavnostny napis hlasa: "DOVERNE" a niekto k tomu pripisal "for eyes only" a podpisal sa ako "James Bond". Pozivam predsa starostovu plnu doveru, myslim si, tak tieto fascikle ihned mobilizuju moju zvedavost.

Hned prvy zväzok, ktory nahodne vyberiem a otvorim je bomba! Obal z tvrdeho kartonu, roztvorim to a vo vnutri nie je nic, len jedna cedula popisana starostovym rukopisom a slovo "odkial" je podtrhnute cervenym filcovym perom, znacky Herlitz Techno-pen, tie ma len starosta na jeho stole. My take drahe nesmieme pouzivat. Text je strucny, ale o to ostrejsi, napinavejsi: "Odkial berie ten Dobytek prostriedky na kupovanie tych Maserati. Jeho Roza priniesla predsa len tych japoncikov! Nasadit komisiu? Detektiva?"

Zacujem buracanie starostoveho Porsche Carrera. Musi sa predrat uzkym prejazdom, aby mohol auto strcit do jemu vyhradeneho priestoru na dlazbou, ktora si pamäta este cisara Franz Josefa a je preto uz poriadne rozvyklana, vykladany dvor nasej radnice. Samozrejme v zivote este take auto nemal a doteraz si stale na to nezvykol, tak mu to zaparkovanie este stale robi problemy, motor zavija vo vysoky obratkach a trva to väcnost, kym sa bez skody na karoserii votrepe na svoje miesto Okrem neho maju len namestok a nacelnik hasicov svoje parkovisko. Je to ako v tych rozpravkach, spominam si spontanne, ked drak hodil dopredu svoju palicu-buzogan, aby zena vedela, ze uz sa blizi a schovala svojho milenca a on na to mohol: "Zena, clovecina tu smrdi!"

Nesmrdi tu clovecina, vonim samponom L'Oreal a vonavou Chanel, ale ako "clovecinu" v jeho reviri by ma starosta nachytat nemusel. Tak skrinu rychlo zatvaram a obraciam sa k dalsej. V poslednej chvili polozim kluc spät na jeho stol. Urcite ho tam zabudol omylom a nie naschval. Alebo naschval, aby som sa to dozvedela? Ze by cast jeho taktiky, ze by hladal spolocnikov proti namestkovi? Vsetko je mozne, musim si na tu specialnu fairness politickeho zivota pomaly zvykat.

Ked konecne vojde a vidi ma tam stat absolutne vedecky koncentrovanu pri skrini oznacenou ako "Archiv", onemie od uzasu. On, taky vyrecny, ako kazdy dobry politik, strati na zlomok sekundy rec.

"Katka, co to tu robis?"

"Ahoj, dobre rano! Hladam tu nieco podobne ako vzor pre pojednanie tej nevyriesenej kauzy..." a zastavim sa, pretoze ma ziadna nenapada. Ale on ani necaka. To ho nezaujima.

"Tak ako si sa rozhodla? Pojdes do toho?"

"Jezismarja, ty si dnes ale krasna. Co to je? A jaka nobl! Znamena to, ze pojdes?", nenecha ma ani predniest to slavnostne oznamenie mojho rozhodnutia.

"Pojdem! Pojdem milacik," deklamujem slavnostne, patricne pomaly a s dorazom "bude to super a zjednodusi to okrem ineho aj nase tykanie. Teraz, ako politicki kolegovia, si mozeme zase verejne tykat aj sluzobne, co myslis?"

"No ano, samozrejme. To je ale vyborne, ze si sa tak rozhodla. Sadneme si hned ku kave, ja som dnes este ziadnu nemal a ideme osnovovat politicky koncept pre teba. Poznas nejakeho grafika, chcela by si niekoho specialneho pre tvoj volebny plagat, alebo to dame zase tej reklamnej firme Arsis, co nam to robila doteraz? Ale to su detaily, to ma este cas, najprv to kaficko."

"No vies,..." idem pomaly ku Nespresso kavovej masine, nas najnovsi vydobytok pre gurmenske blaho v kancelarii a vidim, ze nemame uz ziadne kapsle s kavou, - kto to zase minul a nedokupil! - a hovorim: "Tu Arsis, ja neviem, ta sa mi nepozdava. Ani sa mi ich doterajsie veci nepacili, pokial som sa o ne vobec zaujimala, tie ma naozaj nejako nenadchli. Ja poznam jedneho grafika, ten by si potreboval aj privyrobit, nie je na tom momentalne najlepsie. Momentalne pristipkarci navrhovanim firemnych nalepiek na klobasy a syry, ale to vraj teraz uz celkom dobre nejde. Trh je nasyteny, klobaskami prezraty, syrmi zacpaty, hovoril mi to raz s ironiou. Tiez robi ilustracie a pokusa sa o kreslene vtipy do novin, ale to je mizeracky platene, pokial mu to vobec uverejnia. Dokonca sa pokusa pisat poviedku na pokracovanie, ale to je sutaz, kde su este stovky inych. Niektori su v tom uplni profici, nie ako on. Doteraz sa nedostal este nikdy ani do uzsieho vyberu. Je to asi tak pravdepodobne vyhrat, ako podavat sportku alebo sazku. Myslim, ze by nam spravil dobru cenu."

Postavim teda vodu do stareho varica a rozdelujem davkovacom mletu kavu Lavazza, ktoru nam doniesol niekto z navstevnikov ako "pozornost". Kym zalievam turecku myslim na Stefana, tiez moj byvaly intimny znamy, velky krasavec, motylky sa jemne zahmyria. Jeden z najkrajsich chlapov, akeho som kedy stretla, co ten tak asi robi a ako by sa asi tesil z takej zakazky, ktora by mu spadla ako pecene holuby z neba. Ci zije este stale v tom starom mlyne? Je to vecnost, co som si na neho nespomenula. Musim mu raz zase zavolat. Toho by som si vedela predstavit ako otca mojich deti...

Znenazdania sa vo mne prebudi a ozve nastavajuca politicka! Angela Merkel, Margrit Thatcher ci doknoca Indira Ghandi. Opatrnost sa miesa s pocitom moci: rozdeluj a panuj. Udeluj zakazky a ber. Ale ved prave na tom moze kazdy profesionalny politik totalne stroskotat! Vidim to dost casto v telke.

"Myslis, ze to by bolo nieco ako uprednostnovanie po znamosti? Mohol by to politicky protivnik vyuzit, zneuzit? Treba vypisat sutaz?"

"No nieco na tom je. Sutaz by sme mohli vypisat. Mali by sme. Ale v tych sutaziach to bezi aj tak...tak, no vies, co mam na mysli".

"A najhorsie je, ze ci mame na to vobec este cas, vypisovat sutaz."

Vidim, ze tak celkom jednoduchy ten moj novy zivot nebude. Prinasa to dobru kopu problemov. Musim si ist von zafajcit.

* * *

Pri obede mi zvoni nova SMS: "TAK KDE SI, SURNE, TVOJ FOTER!" Tak to uz je nieco ako devätstodevedesiatadeviate vazne varovanie. Volam len tak Davidovi, ale ten je prave pri nejakom zasahu. Cez okenu tabulu restauracie mi kyve Linda. Vyjdem si s nou pred restauraciu pofajcit.

"Prepanajana! Ty sa dnes vydavas?", ziari Linda. Jej depresia je momentalne fuc, je z nej citit slaby zavan vina. Je to snad nasledkom uz doobednajsej prestavky v "Srdci domova"? Poharik s otcom? Co mam ja robit s mojim? Tiez si pripit?

"Este nie, " pristihnem sa, ze zase myslim na Stefana, "mame take oficialne zasadanie." Telefon na Sony Ericsson zasteboce SMS. Celkom som zabudla, ze som si aj ten kupila, pretoze ma vybornu kameru a pouzivam ho vlastne len na fotky.

"Sorry, Linda musim ist."

"Jeej, ty mas krasny novy telefon! Je to sluzobny alebo uz vypukol po par dnoch radnice blahobyt?" Typicka Linda! Hned ma upodozrieva, ze som ho od niekoho dostala do daru, lebo dobre vie, ze za tych par dni som nemohla este nic moc
zarobit. Trochu sa jedujem, ale ako nova politicka sa ucim ovladat.

"Tak ahoj."

"Ahoj, vecer v Esku?"

"Este neviem, ahoj."

"ON SEM ZASE PRISIEL, CO MAM ROBIT, PRIDI! MAMA", stoji tentokrat na SMS. Sranda, este aj moje telefonne cisla maju "rozvedene".

Citim sa vycerpana. Mala by som chut na pohar cerveneho. Ale novy zivot!

Vraciam sa do radnice. Cestu mi skrizuje namestok.

"Dobry den pan Dobytek," zdravim ho celkom oficialne, korektne, politicky super.

"Kedy mi darujete jedno z tych Maserati?", nemozem sa zdrzat vysmesnej provokacie.

"No Kacenko, vies, ked prinesies nejaky ten milionik, tak ho dostanes."

"Naco by vam bol este jeden dalsi "milionik", nemate ich uz dost?", pytam sa stiplavo.

"Medzi nami, Katerina, ja nemam ziadne. Manzelka ich vsetky vozi hned do Svajciarska a uklada ich tam na nejake tajne konto! Myslim si, ze keby som potreboval surne na cigarety, tak by som musel ist asi na ulicu zobrat alebo kradnut, ale na to konto by som sa nedostal!"

Zeby ho mala ta svajciarska Roza uplne v hrsti? To snad nie je mozne, za tym musi trcat nieco ine. Peru oni snad tie peniaze pre zakaznikov, je to vsetko len cirkus?

"Ten moj milionik dostanete odomna len vy, priamo do ruky, aby to nikto nevidel," vtipkujem a horuckovito rozmyslam nad tymto novym poznatkom. Roza vozi peniaze domov! TAM KAM DANOVY URAD NEMOZE!

Pred paradnym vstupom nasej starej radnice caka otec. Vycitavo sa na mna diva a hovori:

"Pod som mnou na poharik, musim ti nieco vazneho povedat." Zda sa mi nejaky smutny, zamysleny, tak idem. Namestkovi poviem, ze musim v surnej rodinnej zalezitosti, on len kyvne rukou.

Otec objednava dvojitu Jelinkovu slivovicu a spytavo sa diva na mna.

"Denny, dnes oslavujeme. Dones mi tu Johnny Walker, tiez dvojitu, nech nam to lepsie kraca!"

"A este flasu Magnesie!" Volam za Dennym, pretoze whisky so sodou neznasam, ale potom si mineralku rada vypijem. Musim mat pred ocami moj "novy zivot"!

"Kacenko, laska neexistuje, je to len blaznivy pud, co nas zenie za druhymi ludmi." Preboha, moj otec sa stal filozof. No to je novinka!

"Karolina mi nic nepovedala a nechala si vcera urobit potrat!" Otec umiestni bez varovania tuto bombu a nasadi si tmave Ray Ban...

Bez, Johnny Walker, utekaj...


Posta a disputa s cenzormi "blogovy roman s M.V. a Magnesiou"...

4. prosince 2009 v 7:06 | Lubie d'Or
Tak takto dopadol moj prispevok pre deviatu kapitolu:

Neprejde! Uz durhy raz sa nepodarlilo...

NO NEPODARILO SA TO DO TRETICE - PRECO NEVIEM, moze mi to niekto vysvetlit?

---------- Forwarded message ----------
From: <postmaster@mafra.cz>
Date: 2009/11/25
Subject: Undeliverable: Moja e-mail nepresla
To: =======@gmail.com


Delivery has failed to these recipients or distribution lists:
blogovyroman@idnes.cz
Your message wasn't delivered because of security policies. Microsoft Exchange will not try to redeliver this message for you. Please provide the following diagnostic text to your system administrator.

Prvy raz to neklapne vzdy!

4. prosince 2009 v 7:01 | King Rucola
Sedim doma. Vyrazili sme z hotelu 18:10, 20:40 na nadrazi Basel, 22:00 via ICE v uprsanom Zürichu. V Dijone nam este chvilu svietilo dokonca slnko. Konecne ale normalna kava, po tych litroch Nesscaffé.
Kazdeho 25. v mesiaci mavam jubileum, ale vsetci ho nejako zabudaju oslavovat. Tak sme teda oslavovali aspon s Melinou. Spolocne sme odoslali tuto poviedku:
Na skok!

Mam naskok. David ma chce zadrzat, ale mam naskok a uz leziem po skripajucom zeleznom rebriku na vodarensku vezu. Leze leze po zeleze, ked vidi dieru, hned tam vleze - co je to za blby versik, co ma prave napada? Naco tam ten blbec musel vyliezt, nadavam nahlas. Tomas, alias Heinrich, hulaka hore, ze hned skoci, ked niekto za nim pride. Tak tam lezieme s Davidom obaja. Nech skoci, myslim si zlostne, ale nemyslim to naozaj. Zhrdzavela farba sa odlupuje a pada na hrdzavu hlavu podomnou. Smiesne, myslim si. Uplne smiesne, co tu vyvadzame. Ved ten chlap urcite neskoci. Naco taky poplach.

Tomas vyrevuje, ze na tych dole skoci a zanecha za sebou obrovsku dieru. Krater, krater s obrysami ludskej postavy, myslim si. Leze leze po zeleze, vidi dieru, hned tam vleze. Co to je? Bola to nejaka hadanka, ked som bola este mala? Nejako mi to pripomina docenta s jeho rukou pod stolom, to ale urcite nebude spravna odpoved.

"Tomas! Pod sem. Pod okamzite ku mne!" velim zadychana po nedobrovolnom sportovom vykone.

"No akurat! To by sa ti tak pacilo! Ked som chcel ist k tebe, si ma nikdy nevolala, teraz uz nechcem. Mam vas vsetkych dost. Mozes ma tak len..."

"Tomas, co si to zase vypil. Co ti sibe? Okamzite pod ku mne, musim sa s tebou vazne rozpravat."

"O com sa ty chces tak so mnou este rozpravat, ty svina klamarska! Ty len klames, ciganis, nikdy mi pravdu nepovies a co slubis, to nedodrzis. Zmizni, ty poondena luharka! Mozes ma mat rada!"

"Ved ja ta mam rada!", v zachvate diplomatickej lzi.

Vidim ako David vysuva svoju hrdzavu hlavu, posypanu hrdzavymi supinami starej farby a zeleza, ktore mu nasypaly moje opätky. Vyzera to, ako by ten rysavec krvacal z rozbitej lebky.

"Pocuvaj pani Vranovu", hovori vaznym hlasom, "pod sem k nam."

"Pani Vranovu! Nech sa nepoondim. Kacka, nie, Kacena to je, blba Kaca, hlupa koza. Zmizni, ty hekac! Este krok a skocim. Okamzite chod dole, chcem skocit prave na teba. Ty si mi ju zobral! Ty si vsetkemu na vine! Utikej Kaco utikej, honi te kocourek divokej!"

Tomas sa drzi hrdzou prezrateho zabradlia, ktore sa povazlivo prehyba a kyve. Zurim. Co som tu ja vlastne, najprv obecna kurva a teraz samaritanka? Naco som sem vobec vyliezla? Som ozaj skutocne blba koza! Ako na portvrdenie koza dole prestane pobehovat a zufalo zameci. David sa pokusa so mnou o nemy kontakt, hlada zrakom, ale uhybam mu ocami, co mu mam co vysvetlovat. Spasonosna myslienka!

"Tomas, pod dole a pojdeme na skok ku mne. Tam sa povypravame. Chces, aby sa nam tu vsetci do toho miesali a potom sa vysmievali? Pod predsa, bud uz konecne chlap a nie taky postpubertalny blbecek! Pubertak!"

"Nikam nemusim na skok chodit, tu mam dost miesta na skok!", vysmieva sa mi Tomas. Vlastne ma pravdu, ako mozem tak blbo rozpravat. Ako mozem povedat "na skok", ked stoji na krok pred jeho mozno poslednym skokom v zivote? Som uz uplne zblbnuta? Som rodeny psycholog - samorast, som docent. Som psycholog od narodenia. Akysi prirodzeny psycholog. Skor asi psycholog od prirodzenia, vysmievam sa sama sebe. Kypim, mam uz toho celeho divadla dost.

Viem, ze ti cumiaci dole nas nemozu pocut, len David, ktory mi znehybnel za chrbtom. Tak to skusim teda este raz, ozyva sa vo mne samomenovana pani docentka:

"Tomas, ja viem, co je tvoj problem. Pod so mnou, pod ku mne.." v poslednej sekunde vynecham "na skok", "posedime si, povypravame a uvidis, aku somarinu tu predvadzas, aky je zivot predsa len krasny, ked budes trizevo rozmyslat. Vsetko ti ukazem, vysvetlim, len uz pod so mnou." Pomaly sa k nemu blizim a vystieram ruku. David ako moj tien.

"To ti mam zrazu verit? Prave tebe, co si ma len vyuzivala kvoli tym napisom?"

"To s tymi fotkami, to bola len sranda. Preco si to nevedel zobrat sportovo?"

"Okay. Nech ten drbnuty policajt okamzite zlezie. Teba si potom chnapnem a uz ta nepustim! Alebo spadneme spolu, alebo mi das!"

Natahujem ruku, ale Tomas sa nebezpecne nakloni cez zabradlie, ktore sa cele prehne. Skocim ako splasena a drapnem ho za plecia, David z druhej strany. Tomas sa mecie ako ryba na suchu, zabalena v sieti. Zaryvam nechty az to boli do jeho bundicky. Davidovi sa vysmykol.

"Pod Tomas, vsetko ti dam, pod..", kvilim upenlivo, lebo dostavam namiesto zurivosti a zlosti, ktora ma pred chvilou ovladala, ozajstny strach.

Naraz citim ako povoli. Nie Tomas, zabradlie. Vykriknem zufalo, ale to sa uz Tomas hodi na mna a prilepi sa ako kliest. David ho oblapuje, ako sa len da, odtahujeme ho z okraja veze.

"Pusti ma!"

"Pusti ho."

David odstupi. Vidim, ze nim lomcuje zlost.

Nezne odvadzam samovrazedneho kandidata a najnovsie vlastne v nom vidim skor vydieraca k rebriku. David nas nenavistne pozoruje. Pomaham mu na rebrik, lebo vidim, ze sa cely trasie. Najprv Tomas, potom aj jemu zase sypem hrdzave supy na hlavu a nadomnou vidim podrazky Davidove. Dole sa ozyva rozpacity potlesk. Preboha, potlesk, uvedomujem si zdesena. Tleskaju miestnej kurve, ked sa chysta na dalsi socialno-sexualny pocin? Alebo ako to mam rozumiet? Vdaka davu za neme predstavenie? Text si napisu zajtra sami, kazdy podla seba.

Dole je dole a ku mne len na skok. Zase ta blba kombinacia, myslim si.

"Pod Tomas, ideme."

David chce nieco namietat, ale tomu nevenujem pozornost. Sanitarov len odstrcim, kde trcali s docentami, psychologmi a profesormi doteraz? Teraz by snad chceli dalsiemu profesorovi psychiatrie teraz pre zmenu doviezt pracu, no to tak, na to ja nelozim po starych vodarenskych veziach. Pysit sa cudzim perim! Zase vo mne tlie zurivost a zlost. Este chvilku a ohen vzblkne. David akoby to vycitil sa radsej niekam zasil.

"Pohni sa a neklep sa stale, mas to uz za sebou!"

Nas slavny radoby skinhead masiruje so mnou ako barancek. Kaslem na divakov, klebetne susedky a ostatnych neprajnikov, ktori nas sleduju, ocami prebodavaju, alebo sa len usmievaju, väcsina skor skodoradostne, nez sucitne ci radostne. Vtiahnem, doslova precpem mojho obetneho baranka do brany a strcim ho takmer nasilu do vytahu. Tusim sa este viac rozklepal. Nasilu ho vocpem cez dvere mojho bytu. Pripadam si ako tie historicke knazky, o ktorych som niekedy citala, ze sluzili v chramoch presne na tie ucely, ako sa teraz chystam ja. Zachranovat zivot jedneho totalneho cvoka pomocou poskytnutia sexualnej vychovy. Leze leze po zeleze, vidi dieru, hned tam vlezie. Je spravna odpoved na tuto detsku versovacku "penis kazdeho chlapa?" Asi tiez nie, ked to bola detska hadanka.

"Nevyzlecies sa?", nevinne sa pytam mojho "hosta". Sama idem do kupelne, pozorujem sa pred zrkadlom a prvy raz sa mi to nezda nejake hlupe, ze sa idem bez akejkolvek citovej zaujatosti oddat sexu. Divam sa na zenu v zrkadle a myslim si, ze konecne robim to, co som tolkokrat robila z bujnosti, blbosti, nadrzanosti alebo falosnej nadeje, ked som hladala lasku, konecne to robim ako odovzdana zena, teda odovzdana svojmu osudu, nie svojmu partnerovi. Budem sulozit zo zlutovania, z milosrdnosti. Som svätica! Blahosalvena, ktora stratila vieru na lasku, tak sa ukaja laskou k bliznym.

Partnera najdem lezat pod paplonom, ktory doslova vibruje. Preboha, snad neonanuje od vzrusenia, prebleskne mi hlavou, strhnem prikryvku a vidim, ze Tomas sa chveje, lomcuje nim triaska a jeho curacik je naozaj len curacik, malilinky, scvrknuty, schuleny v hniezdecku nad dvomi vajickami.

Sadnem si na okraj mojho letista, kde donedavna pristavali rozne bombardaky, stihacky, klzaky, helikoptery alebo aspon vzducholode a balony pohanane horucim vzduchom, plynovym palivom, vetrami. Niektore "lietadla" mozno niektore stroskotali pri pristavani, niektore az potom. Ale uleteli mi potom aj tak vsetky prec. Ale takyto pripad som z mojej navigatorskej kontrolnej radarovej veze este nevidela. Keby sa triasol od vzrusnia, ze je to prvy raz a konecne, tak to chapem, ale co ma byt toto? Nahaty Tomas sa skruca na posteli a nevie, ako sa schovat. Nezne ho pohladim a dotknem sa jeho vtacika nad vajickami v tom hniezdecku. Tomas vyleti ako uhryznuty zmijou a leti do kupelne. Ja za nim.

"Prosim ta, nechaj ma...", zavzlyka Tomas.

"Ved si to tak strasne chcel," pocujem sa hovorit. Preboha Katja, kde beriem dnes slova! Snad nemam chut na panica!

"Ja nemozem!"

"Pod sem, Tomas, pod so mnou naspät".

Skusame to, pomaly a trpezlivo, ale nejde to. Stale sa mu to krci, ako v tej znamej pesnicke, ktoru spievavaju navstevnici viech.

"Vies co, nic si z toho nerob. Si nervozny. To je normalne. To je bezne. To sa casto stava, ty nie si prvy chlap, co to takto na prvy raz zaziva, o to krajsie to bude potom," hovori zo mna skusena zena a gratis sexualna poradna v jednej osobe a zachrankyna zivota a pracovita sekretarka na radnici a buduca politicka a co este?!? Stare, osamele kleste?

"Chod sa niekam dobre navecerat, daj si trochu na pitie, ale len malo, ukludnis sa a ked si odpocinies, pridi znova ku mne. Tu mas kluce od mojho bytu, ale ja nezamknem, cakam na teba, dobre?", premozem, pohladim ho sa a dam mu pusu. Do kelu, skoro ako nejaka mama prvacikovi!

Okolo polnoci skor citim nez pocujem vahave otvaranie bytovych dveri. Predsa prisiel, myslim si prekvapena a aj zvedava.

Neviem, ci sa mam robit, ze spim, ale mam na neho zavolat. Znenazdania si spomeniem na mojeho znameho, ktory chcel ist studovat scenografiu. Ako isiel pred prijimackami ukazat svoje vytvarne prace, aby si to s profesorm prediskutoval, tak hned aj zostal na jeho prednaske. Prednaska pre troch posluchacov, ktori mohli len kazdy druhy rok na skolu nastupit, viac by sa ich aj tak neuzivilo, vysvetloval mi. Vraj to bolo uzasne fascinujuce, pocuvat stareho skuseneho profesora, ked ku konkretnemu navrhu inscenacie nejakej hry sypal tie nastrestenejsie napady. Hlavne taky jeden s pocetnymi dverami na javisku moj znamy vtedy vraj este nechapal. Profesor tvrdil, ze uz len to napätie, co za tymi dverami je, co sa stane, ked sa otvoria, kto pride a podobne, uz to je jeden z ucinnych prvkov scenickej tvorby, lebo to podvedome puta divaka, rozpraval mi nadseny. Ja som teraz menej nadsena, lebo neviem, ako sa mam zachovat.

Tak lezim na scene, dvere sa otvorili a ja cakam na mojho panica. Je to vobec moj prvy, neviem sa prave rozpamätat, skor ano. Robim sa, ze spim. Viem, ze tym mu to asi stazujem, lebo sa musi prekonat a prist sam a odvazit sa ma zobudit. Ked ho radsej po tichu zavolam? Nevyplasim ho zase. Neutecie ako pred chvilou vecer? Po nejakom case, ktory sa mi zrazu zda ako väcnost vidim ticho sa sunuci tien, ako sa blizi k mojej posteli. Obrysy sa opatrne sklanaju, asi rozmysla, ci ma ma budit. Neviem presne rozoznat, kto to je, v sere izby vidim vlastne len siluetu.

Tomas to nie, bleskne mi hlavou, ten je daleko stihlejsi, ba utlejsi, nas nepodareny skinhead, nase decko. Kozliatko s jeho kozou. Co to je? Co sa deje! Vzpriamim sa a zaznem svetlo.

Nad postelou sa sklana docent!

V zakrvavenych rukach drzi kluce od mojho bytu. Tie, co som dala Tomasovi, ine ani nemam...

Ked sme spali s Alexou v Parizi, bezala nam celu noc telka. Trvala som na tom. Je to predsa dobre pre ucenie reci, nechat sa omyvat aspon televiziou v cudzej reci, ked som uz toho Francuza odmrstila. Uznavam, ze omyvanie muzom v cudzej reci moze byt taktiez velmi prospesne, ale vyucba sa pohybuje prilis jednym smerom. Jednostrana vyuka, ktoru ale zase clovek tazko najde v gramatike. Radsej teda dvadsatstyri hodin radio a este lepsie televiziu. Rozprava, ktora tam na obrazovke bezala bola o niecom. O com, nemali sme s Alexou ani ponatia. Ale tie priklady, ktore ukazali sa dali rozumiet aj s nasou slovnou zasobou. Jeden bol takto: Manzel vyvaral spagety. Oamacku mal uz hotovu, peknu cervenu, hustu. Postavil ju za seba na odkladaci pult a venoval sa cestovinam. do kuchyne sa priplizil velky cerveny kocur, ako ho vidavame aj v roznych hollywoodskych filmoch. Pruzne vyskocil, skor sa vzniesol na ten pult a kostoval. V tom zvoni u dveri manzelka a netusi, ze ju ocakava prekvapenie. Muz prerusi sekanie baziliky, ktore robi na dosticke vedla platniciek sporaku obrovksym kuchynskym nozom. Zvonec vylaka kocura, skoci dole a prevrati tu krasnu omacku. Muz ho chyti za kozu na chrbte a v tom okamziku stoji manzelka, ovesana nakupnymi taskami vo dverach kuchyne. Vidi svojho muza s obrovskym nozom, ako drzi vo vzduchu jej kocura, ktory je cely zababrany cervenou tekutinou. Horor scena, vrazedna historka, muz prichyteny pri cine. Text: "Neprenahlite sa v svojich predsudkoch podla toho, co vidite!" Alebo skor:" Neverte slepo vlastnym ociam!" Bohovske sa nam to zdalo a vyskali sme od smiechu.

Teraz mi do smiechu nebolo, ked tu stal docent, krvave ruky a corpus delikty moje kluce! Pobili sa do krvi o mna, zobral mu kluce a ten niekde lezi?
Co je to dnes za den, co je toto za groteska, v ktorej som jednou z hlavnych postav? Cierny humor.

Nejako sa od strachu predsa len vytrhnem zo strnulosti a zarevem neprirodzene vysokym hlasom: "Co tu robis, co to je? Odkial mas tie kluce? Preco ti kvapka krv z ruk. co sa stalo? Kde je Tomas, ved...Volam policiu." Samozrejme, ze som docentov z nicoho nic tykala. Kto by uz vykal niekomu, kto
vas prepadne.

"Tomas lezi na pohotovosti. Nasiel som ho s podrezanymi zilami v parku, krvacal ako prasa, stihol mi este vykoktat, ze ma vase kluce a ze ste boli dohovoreni, ale on ze uz nikdy nemoze. Tak vam ich tu nesiem."

"To ste nemohol zazvonit. Viete aky sok som dostala?" Uz mu zase vykam.

"Neviem, bola tu tma, nechcel som vas zbytocne budit a rozrusovat. Ale uznam, ze to je hlupost. Mal som sa ohlasit. Premohla ma tuzba, chcel som vas vidiet v posteli. Som svina, uznavam."

"Vy nie ste len svina, pan docent," pritahujem si paplon cez moje paradne pradlo, ktorym som chcela Tomasa prekvapit a vyrajcovat, "vy ste prasa!"

"Svina, prasa?", zadivil sa docent, ale nez stacil nieco dalej povedat, skocim mu do reci.

"Tie vase svinske myslienky spajate s vasim priam prasacim chovanim. Div ze...", zastavim sa, lebo sa musim vlastne smiat. Je to taky skor hystericky smiech a zaroven ulava, ze nestoji predomnou nejaky uchylny vrah.

"Co teraz? Co budeme robit. Co mam robit. Ja nemozem do nemocnice len preto..." Naraz si uvedomujem, ze je mi Tomasa strasne luto. Ale ja sa necitim vinna. Nemozem byt predsa kazdemu ako obväz na otvorene rany, alebo ako vata do ucha, ked niekto trpi pod prievanom.

"Smiem si sadnut?", pyta sa prekvapujuco pokorne a nesmelo docent.

"Prisiel som len na skok, chcel som odovzdat tie kluce."

"Sadni si", zase tykam.

"Co teraz?"

Tato otazka zostava visiet vo vzduchu, ktory hustne, pomaly sa bude dat krajat od rastuceho napätia. Tak tu sedime, dva sa zaroven pritahujuce a odpudzujuce poly a cakame...

Zakazdym je to trochu ako skok, z ktoreho niet navratu. Ten prvy krok, ktoremu nasleduje ten skok. Ale ked on je zenaty!

Ale ved prisiel len "na skok", tak kedy vlastne skoci? A kam?

Co teraz?

Ako dalej?
ENDE
Po nejakch hodinach, ktore sme prechodili s kocikom (la poussette, tiez znamena aj "Sportwagen"!!!) po starom meste, hlavne teda po "Place des Ducs", kde sme sedeli v parciku a pozorovali boj holubov o jednu obzranu panierovanu kost, sme sa trolilinku vymrznuti vratili do hotela, kde bei internet ako hodinky a zadarmo a pozreli e-mail.
Porota nas clanok z pre mna nepochopitelnych ale ciastocne znamch dovodov do sutaze neprijala. Spytat sa preco sa nepodarilo, nakolko ten udany "link" nepustil zase nejaky ochranny system od Windows Vista. Na com to lezi prekracuje moje technicke znalosti IT-techniky.
Tak sme si ulahcili kratkym nadavanim a uverejnujeme tu poviedku, ktoru sme, Melina a ja, presne 25.11.2009 o 12:00 odpalili do internetu.
To bolo jubileum 66 plus styri a 67 minus osem.
Tak nasleduje Dijon cislo sest...
free counters