Posledna robinzonada, Cassis de Dijon

16. listopadu 2009 v 7:11 | luga
Tak som uzavierku osmej kapitoly Vieweghoveho (a spoluautorov) romanu "Srdce domova" predsa len zmeskal, zaspal som totiz polnoc a rano uz bolo "kapitola uzavrena".

Preto vkladam moju poviedku sem.

Lubie d'Or de Diijon


Posledna robinzonada.

Drzim ako ovecka! Zkamenela ovecka. Snazim sa rozveselene a neprirodzene rychlo rozpravat. Vlastne skor bliakam a bucim ako ovecka a pletiem jedno cez druhe. Neviem, kto to vsetko vidi alebo rozoznava, co sa pod stolom deje, tak sa snazim napadne "nenapadne" a "normalne" chovat. Nezazivam takuto situaciu sice po prvy raz, ale po prvy raz sa tym vlastne robi nieco celkom proti mojej voli a este horsie, proti mojej najlepsej kamoske. Kamaratke, aku som doteraz este nemala. Vlastne si pripadam ako znasilnena a ako väcsina skutocne znasilnenych zien sa neviem proti tomu znasilneniu ani poriadne branit. Neviem, co mam robit, ako mam reagovat, ak nechcem urobit nejaku trapnu scenu, ale silu a priznavam ani volu ihned reagovat zatial nemam. Nemozem predsa vyskocit a ujst, nemozem mu jednu vlepit, nemozem...pretoze som zaroven aj prekvapena, zvedava a prichytena, ako keby som prave kradla zakusky, ktlore mali uz zostat az na vianoce alebo ako keby som potahovala vajecny konak z flase, ked sa mama nedivala.

Preco som si ale ja koza - alebo som uz medzicasom tava? Jeden ozajstny slintajuci, sliny prskajuci dromedar? -, preco som si len zobrala tuto volnu skunu? Ten docent sa pohybuje jeho intelektualnymi prstickami po mojich stehnach ako na klzisti a kruzi piruetu za piruetou, stale tesnejsie k mantinelu mojich nohaviciek.

Tak neprijemne mi docentove nastojcive laskanie zase nie je, aby som vyskocila a zacala hystericky vykrikovat, alebo aby som ju jednu vrazila. Nato som momentalne aj prilis zbabela. Citim sa trochu ako pokrytec, ale zaroven som aj trochu zastrasena, hlavne teda kvoli tomu, aby to Alex nevidela, co sa medzi "jej" docentom a mnou deje. Namiesto sceny radsej opatrne roztahujem malilinko nohy, uvolnujem cestu a docent mi podklzava jeho jemnymi prstickami pod obrubu mojich nohaviciek. Otacam sa este viac k nemu, aby sa nemusell snad nejako naklanat, aby to niekto predsalen nezbadal. Radsej nech si to on vysvetluje ako suhlas, nez aby tu uz vypukol nekontrolovany skandal.

Radsej sa obetujem! Som bestia, lebo po mojej kratkej abstinencii na tomto poli v zmysle hesla "zacinam novy zivot" mi pada tato "obet" velmi velmi prijemna a lahka. Zaroven ma to zacina rozpalovat, tato tajna hra a spiklenecka zhoda pod stolom pri zatial uplnej vseobecnej zhode nad stolom. Zacinam sa osivat, posuvat a citim prijemne teple vlhko. Docent pracuje stale intezivnejsie. Som sebecka svina, alebo co to je? Vydrz, vydrz, vsak nejako to bude...

Skutocne neviem, co mam robit! Ako to mam zastavit, vstat jednoducho. Nechcem vstat. Co z toho mam, ked zostanem sediet? Ked vstanem, vsetci sa budu cudovat, ved nam prave naservirovali.

Alex hovori docentovi: "Prestan sa uz konecne skrabat, ved sme pri stole!" Odkial berie zrazu tento panovacny ton? Videla nieco? Tusi nieco? Ako ju vobec napadne, ze sa docent "skrabe"!

Docent sa len usmieva a hovori, ze ho strasne svrbi ponozka na lavej nohe. Podiva sa pri tom vitazoslavne na mna, vie, ze asi nemozem nic povedat, nic prezradit, ze musim mlcat. David prestuchava akosi znechutene v jeho tanieri, je strasne nesvoj, takto som si ho nepredstavovala. Doteraz na mna posobil velmi vtipne, velmi pohotovo, naraz je ako maly chlapec, ktoremu uleteli holuby. Mam zrazu k nemu strasne "ambivalentny" vztah, to slovo som velakrat pocula a nevedela poriadne, co to znamena, ale dnesna prednaska pana docenta pred chvilou mi to vyjasnila. Vobec, pan docent, pan intelektual!

Nie je to nahodou v jeho pripade skor nadavka? Kedysi, v hmlistej mladosti, som mala aj kurz francuzstiny. Vtedajsi "moj" docent Laurent, rodily Parizan, nas sice po francuzsky vdaka nasim talentom naucit nestihol, ale nejake vety mi zostali trcat. Obzvlast tato, ale tu viem uz len foneticky: "Ses antelo, il me font sier"", co ma znamenat "tito intelektuali ma ale dobre seru". No prebrali sme vsemozne "hovorove" spojenia, ale gramatiku sme uz nejako nestihli. Pred vnutornym zrakom sa mi vynara ta stranka kopirovana z jeho specialnej knizky franzustiny, medzi inymi nadavkami to "ces intellos, il me font chier", naraz to vidim, ako by to bolo dnes. Spomienka, vynorena z hmly, ktora mi zalaha na mozog, vnutorny hlas. Ozaj, ako to je ten vtip s tym "vnutornym hlasom"?

Kde su asi tie casy, dumam, kym drzim dalej ako obetny baranok stale intenzivnejsim, zanietenejsim a cim dlhsie, tym prijemnejsim pokusom pana "intelo" z Prahy.

"Zela si panstvo este kompot?"

Zo zmätenych spomienok ma vytrhne ma casnikov hlas, ze skoro vyskocim, pretoze som rozumela "komplot". Prave som totiz myslela, ze kujeme s panom intelektualnym ohnivakom akysi komplot. Ty nepovies, ja nepoviem a nakonci uvidime, kto koho bude moct vydierat, kto vyhraje.

Do nahleho ticha, prerusovaneho len cingotom vidliciek a poloslovami s poloplnymi ustami, vyskoci David.

Preboha, co to ma znamenat? Zbadal nieco? Alebo zlomil si zub, popalil sa, pichol sa do jazyka?

"Prepacte, prepacte," kokce, "nemal som vypnuty sluzobny telefon, teraz musim...musim sa hlasit." Odchadza bokom od nasho stolu. Vidim s ulavou, ze telefonuje, cize ak si to nevymyslel ako fintu, tak ja nie som na vine. Ba zrazu sa mi zda, ze je stale nejako bledsi, uz sa mi zda, ze je sedivy v tvari. Videl tu ruku, alebo z coho je mu zle? Je sedivy od zurivosti? Vidm, ako zhlboka vydychol. Nadychol sa. Vyrovnanejsi sa vracia k stolu.

Znova sa nam omluva a akosi prilis ticho povie:"Musim vas opustit. Surny pripad. Prepacte este raz." Odchadza, paradne sako prehodene cez plece. Na mna sa pritom nepodiva a je to aj lepsie tak. Vymyslel si takuto fintu, aby mohol odist so "vztycenou hlavou?". Je mi ho nejako luto a citim sa znovu aspon ako svina, ked uz nie ako tava. Zradna, pokrytecka svina. A to som chcela zacat novy zivot, mozno s nim po boku...

Uvedomujem si, ze ako David odisiel som prisla vlastne o poslednu moznu ochranku, vyhovorku, zadne dvierka. Zaroven ale aspon pred nim sa nemusim mat na pozore. Zostva len Alex, na ktorej mi tak zalezalo! Ako sa mam z toho vyzliect. Vyzliect! Myslim uz na vyzliekanie s docentom na mojej zabehanej posteli? Uz neviem inac rozmyslat, uz vidim vsade len sex? Ved som chcela zacat znovu, ved stale este myslim, ze tu ozajstnu lasku raz predsalen najdem. ale lasku bez sexu? Existuje nieco takeho vobec? Priatelstvo a sex, to ide aj bez lasky, ale laska bez? To asi len pri tych sväticiach...

Priatelstvo. Plati teda skutocne, ze dve zeny nemozu byt priatelky, pretoze su neustale sokyne? Chmurne si pomyslim, ze to asi je pravda a nenapadne odstrkujem ruku z mojho lona. Docent mi este stihne moju ruku nejako akoby vdacne stisnut. Spiklenecky, asi si mysli. Asi si mysli, ze uz sme dohoduti, ze uz je "ruka v rukave", ako hovorievali nasi ireciti predkovia. Som zmätena. Kto dnes este pouziva take prirovnania? Preco mi vobec behaju taketo smiesne "gramaticke" myslienky hlavou!

Konecne odnasa casnik prazdne taniere a takmer plny, ktory tu zanechal David. David, co tak asi robi, aky "pripad" si vymyslel, aby mohol ako neporazeny opustit toto oficialne nevyhlasene, nedefinovane bojove pole, toto fotbalove ihrisko, kde sa nekope do lopty ale do vztahov a citov, ktorym sa ale tento jedalensky stol s pokvackanym bielym obrusom teraz stal? Vymyslel si ten telefonat - ved nikto sme ho nepoculi zvonit, dobre, asi ho mal zapnuty len na vibraciu -, vibrator, napada ma zase nieco okolo postele, docentova ruka ako vibrator.

Alebo naozaj musel zmiznut? Naraz je mi ho znovu strasne luto. Teraz je rovnako strateny vo vecernej hmle ako sa stracal pri docentovej prednaske za katedrou nasho stola, kde teraz prichadza dalsia flasa cervenho vina, ako som tam teraz stratena ja v mojich podivnych myslienkach.

Docent nechava uz ruky na stole, venuje sa skumavkam, do ktorych je roznymi asistentami, raz Alex, raz casnik a tak dookola, nalievana cervena tekutina. Skuma ju, rubinovu zmes. Pricuchne, zaviri tekutinu v skumavke a potom so zavretymi ocami mlsne bozka hranu tej laboratornej nadoby, v ktorej nam vino serviruju. Posobi opät ako velky znalec a odbornik. Ale my si to nemozeme aj tak overit, opät nemozeme docenit jeho odborne schopnosti, ved kto sa tu z nas vyzna v drahych vinach? Pozorujem mojich spolustolovnikov, vidim, ako ma aj od ich stolu neustale strazia zvedave pohlady mojich takzvanych kamaratiek a rozmyslam, ako by asi reagovali, keby som teraz vstala, zaklopkala lyzickou o pohar a zacala licit priebeh vecera. Ci by sa napriklad nas pan vedec zacal branit, ci by Alex vstala, prevratila stol, vrhla sa na mna, na docenta, roztrieskala flasu draheho vina, zmietla skumavky zo stola? Co tak ostatni, priamo nezucastneni, tie moje "kamaratky", tie by mali asi radost! Nic sa vlastne uz nedeje, tok vecera sa usadza v bahne. Pomaly sa blizi k zaverecnej. Trvam na tom, ze kazdy si bude platit za svoje zo svojeho. Docent samozrejme ako spravny maco protestuje, ale nepovolim.

Vonku nastojia Alex a docent, ze ma musia odprevadit domov. Ved som tu vraj ako sirotka. Sama zostala, opustena. Marne protestujem, pretoze strasne nerada by som stravila co i len sekundu dlhsie v ich spolocnosti, lebo uz posledne minuty sa vliekli ako starocia. Len prec, sama. Musim sa vydychat a vyfajcit cerstveho vzduchu, mozno to prinesie nieco mojmu duchu, myslim uz takmer vo versoch. Telu to neublizi. Opät sa vsak podrobim a tak ideme vsetci traja. Nemam sancu ich nejako odradit, ked docent chce mna a Alex nevie ukazat, ze chce docenta. Hlboko inhalujem a vydychujem cigaretovy dym, docent ako spravny "intelo" si nacpal fajku, ale nejako mu to netaha. Alex blaboce nieco a nikto ju nepocuva. Zamilovane zeny su naskutku niekedy ako kravy a len bucia do tmy.

V tme vlacne franforce padajucej hmly. V dialke pri zeleznicnom prechode podsvetlene reflektormi. Robi to neskutocnu divadelnu atmosferu, akesi umele osvetlenie, ako pre typicky horrorvy film, ked sa maju zjavit nejake prisery. Zaroven ale su tiene milosrdne zmazane, zmäkcene, kontury sa stracaju, obalene vatou. Vsetky moje spomienky, cely moj stav je obaleny vatou. Nie je to alkohol, akasi melancholia. Spominam na zradne vypady do spajzky, kde mama ukryvala vajecny konak a ja som potajme vyuzivala kazdu moznost, odpit si z neho. Raz som si dala z cerstvej novej flase strasidelne velky dusok, lebo som myslela, ze sa mama nenazdajky vynori z kuchyne a tak som chcela co najviac potiahnut. Plula som ako keby to bola kyselina sirova. Vo flasi nebol konak, ale husty, asi od susedky doma urobeny slnecnicovy olej, ktory z mne dodnes neznamych dovodov mal farbu vajecneho konakku. Strasidelna pachut, citim ju este dnes celkom cerstvo v ustach.

Utahujem sa do seba ako slimak do svojho domceku, ramena mam uz pri usiach, zacina ma mierne mrazit. Potknem sa o kanal, kde opät niekto ukradol priklop, docent ma galantne zachyti, vzhliadnem cez neho a zda sa mi, ze romazane zlte svetla pred nami - akoby cez slzy - su prespikovane modrymi bleskami. Sireny aut!

"Hej, podivajte sa, tam blikaju sireny, co to tam je!", zvolam ku mojim spirevodcom. Zrychlime. Konecne mame aspon docasne spolocny ciel.

Pri zeleznicnom prechode vidime policajne auta, sanitky, tmave postavy sa motaju medzi ludmi v bielych monterkach. Co je to za nezmysel, chodit tu v bielych monterkach, myslim si. Zrazu sa mi vybavia kriminalne filmy, kde najnovsie chodia technicki vysetrovatelia v bielych monterkach na mieste cinu. Je tu David? Stalo sa predsa nieco, nevymyslel si ten jeho pripad.

Vahavo prichadzame k ohraniceniu cervenobielou stuzkou a neznamy policajt nas zastavuje. "Nechodte dalej!"

Cez jeho ramena zbadam Davida, jeho paradne sako rozhalene, veje v jesennom vetri ako neskutocny zavoj. Kyvam mu, policajt sa snazi ma odstrcit, ale volam na neho. David pribehne, uz nie je ani bledy, ani sedivy, skor kompletne hrdzavy a zadychany.

"Nas Vojtech!", vyrazi z neho. "Nas Vojto sa hodil pod vlak!" a z jeho krasnych modrych oci vytrysknu slzy. Prekristapana, tento kedysi vtipny a "muzny" policajt sa zrazu usedavo rozplace a hodi sa mi do naruce ako maly chlapec.

"Moj najlepsi kamarat!", vzlyka David, "Este vcera, ked si ma nechala vecer sediet samotneho, podrazeneho, este vcera sme potom sedeli spolu pri pive! Nic na nom nebolo vidiet. Bol uplne normalny, ako vzdy."

Hladim ho v objati po jeho hrdzavej stetine, mama a jej vajecny konak mi opät bez suvisu prebehne myslou. Co asi prave robi, co je s otcom. Tie ich problemy! Tu smrt. Tam moje problemy. Moja tuzba po "srdci domova"...

"Nic, absolutne nic! Len nadaval, ako mu preklza ta mokra lopta do branky, ked ju uz mal chytenu. Jedoval sa, ze ho vypiskali. Ale za to sa predsa nemoze niekto hodit pod vlak!", reval David.

Nas slavny fotbalovy brankar vojtech. Az teraz mi to doslo. David a jeho fotbalovy klub, Vojtech, vychyreny brankar. Vsetci ho mali radi. Vsetci vedeli, ze je velmi talentovany. Fanuskovia len trpli, kedy ho odverbuje nejaky profesionalny klub.
Zarazene cumime na bielu plachtu na kolajniciach, belie sa v tmavej hmle ako neskutocne strasidlo. David sa pomaly ukludnuje a omluva sa mi. Pohladim ho znovu po jeho hrdzavych vlasoch. Vsetci muzi su asi naveky mali chlapci. Neviem, co mam povedat. Do nahleho ticha sa hlasi docent, ktory prvy nachadza slova.

"To je ten stress, ktoremu sa spickovi sportovci musia branit. Strach zo zlyhania."

Keby radsej bol ticho, myslim si. Alex cusi, ako mne tak aj jej chybaju slova. Co si asi prave tak mysli, slecna dokotorantka. Citim k nej rastucu nenavist. Odpor. Vsetko sa mi vlastne zacina hnusit. Pre Davida prichadza jeden z tych neznamych uniformovanych kolegov a odvadza ho do stanu, ktory tu medzitym postavili. Reflektory nezmyslene menia hmlistu noc na den. Naco vobec este? Nie je to tu vsetko celkom beznadejne, hlupe a jasne zaroven, v duchu zurim.

"Skocil poslednu robinzonadu." pocujem docenta. Neznie to cynicky, skor nejako poeticky. Alebo mam povedat "pateticky"? Kolotoc v hlave toci svoje rundy. Vianoce, vajecny konak, ruka v rozkroku, lovim cigaretu a ruka sa mi pri zapalovani chveje.

"Prosim rozidte sa, tu nie je nic na pozeranie, " pocujeme nejaky hlas.

Ticho sa rozlucime pred branou mojho panelaku, kazdy hlboko v svojich myslienkach. Docent zopakuje: "Skocil poslednu robinzonadu."

Nechcem zostat sama, ale z mojich ludi si neviem nikoho, bohuzial nikoho predstavit, ktoreho by som mala teraz rada pri sebe. Hodim sa oblecena do postele a preleti mi hlavou docentova sugestivna veta: "Posledna robinzonada!"

Vyletim z domu a zeniem sa do hotelu. Dufam, ze Alex niekde spi. Bucham docentovi na dvere, okamzite sa otvoria, skocim poslednu robinzonadu do jeho postele. Dufam, ze to bude moja "posledna"! Tak strasne po tom tuzim...


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
free counters