Dijon, stvrty

23. listopadu 2009 v 21:07 | luga
Predsa to bolo tak, ako som to tituloval: "Treti alebo stvrty". Uplynul uz druhy vikend, den asi siesty, ale to nema s celou vecou titulkovania co robit. Pretoze teraz, ked pisem "stvrty", tak je to den mozno uz siedmy, co sme a nie sme v Dijone. Teraz sme zase doma, vo Svajciarsku, alebo kde je to vlastne doma? (Mam zse citovat Papa Hemmingwaya?)

Za neuveritelne krasneho slnecneho dna prebehlo tych 250 a potom dalsich sto kilometrov vlastne velmi prijemne, aj ked som z toho Golfu vystupil znacne pokrceny. Ale cesta bola pekna. Pocas blizenia sa k hranici nam nikto neodpovedal na nase pokusy, zavolat, ohlasit sa, ze uz sa coskoro ocitneme u nich. Ked sme pristali pred branou, strasne sme sa divili, lebo tam stalo velke nezname auto. Sme to vlastne na spravnej adrese, prisli sme skutocne domov, pytali sme sa so srandovnym podtonom.

Stefan si prisiel na poharik. To sme nevedeli. To, ze medzitym zmenili auto som uz zabudol, takze ma to ani len nenapadlo, ze by to mohli byt oni. Velke privitanie, velke zvitanie, len ja som musel dohnat zameskane cigarety, tak som zostal este vonku fajcit.

Nezabudli na mna a Vali mi priniesol poharik-stamprlik vyborneho domaceho Kirschu.

Vraj telefon nebrali, lebo deti o neho usporiadali poriadnu bitvu. Vali chcel pocut, co sa nahodne a omylom nahralo na odkazovaci. Leonie mu to samozrejme nechcela dovolit, lebo to bol jej doverny rozhovor s kamaratkouj a vieme, aki su pubertaci, nie? Takze telefon bol aj nebol obsadeny a ostatni sa veselo bavili pri krbe s poharikom v ruke.

Krasny jesenny vecer, teplota ako na jar. Skoda, ze sme museli domov. Dalsich sto kilometrov.
Zato sme ale stihli v Zürichu predvianocnu naladu, more svetiel, aj tych "starych" na Bahnhofstrasse, ktore su vlastne nove, vydrzali len tri roky a zmiznu, pretoze sa to väcsine nepaci.

Skutocne to nie je prilis vianocna nalada z tych studenych neoniek, ktore sa snazia pohybom svetla znazornovat snezenie. Samo o sebe to je dobry napad a originalne osvetlenie, ktore vsak by tam malo zostat cely rok a skor na Vianoce by ho mali dat dole.

Tak sme kupili novy pocitac. S tymi "Windows 7". A to sa asi nemalo stat.

Pocitac pekny, zrejme s nasim routerom nespojitelny, nekompatibilny.

Bol nam to cert dlzen. Mikulas este len pride, ale certov posiela ako predvoj...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Gabi Gabi | E-mail | 1. srpna 2011 v 10:13 | Reagovat

O dva roky neskôr ...
Strávila som pri Tebe pekný čas,venovaný čítaniu. Ani koláč si mi nepohodil. Makové koláče mám tiež rada, ale také naše také nepoznáš. Vedľa farských schodoch  u nás, predávali onahdy fantastické šišky (?)makovo jablkové... to nebolo pečivo, to bol sen. Sedávali sme na tých schodoch, ako holuby a jedli horúce šišky. Chodci nás obchádzali. Boli sme mladí a blázniví, všetci nám to tolerovali. Ktovie, ako by to brali dnes, keby som si s niekým na tie schody znova sadla? Asi by nám hádzali centaky , ako si Ty hádzal odrobinky makového koláča holubom. Už nie som holubička, už nemám odvahu si sadnuť na tie farske schody. Bojím sa výsmechu, alebo toho, žeby som už nevzlietla? Sama neviem.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
free counters