Dijon, dalsie cislo, asi tri alebo styri

20. listopadu 2009 v 21:21 | luga
Tak sme sa chystali ist von. Prechadzka starym mestom je v Dijone, ked si clovek na to zvykne, zakazdym vlastne zazitkom. Hlavne, ked sa clovek nauci vyhybat sa instinktivne nespocetnym psim hovienkam, tak je to dokonca vzdy pozitivny zazitok. Ale decko zaspalo, tak z prechadzky nie je predbezne nic, budit o predsa nebudem, aspon mozem napisat dalsiu kapitolu tejto cudnej Odysee.

Prisli sme pomalym krokom, okukujuc vsetky nove, nam nove, cize nezname obchody. Asi po polhodine sme boli pred tym modernym Auditoriom, kde sa vtedy este skusalo, namiesto "na mieste cinu", cize v samotnej Opere. Nastastie decko ta pomala chodza uspala a mna uz zacali boliet nohy, teda skor som mal chut, zapalit si v klude cigaretu, bez toho, ze by som musel tlacit ten vozik a neustale pozorovat premavku a vyhybat sa chodcom, i ked väcsinou sa predsa len vyhybali oni nam.

Stranu hlavneho vstupu ale v priestoroch uz hluchej fasady, za ktorou je pravdepodobne hladisko lemuju lavicky. To by neboli Francuzi, aby tie odpadkove kose medzi nimi boli jednoducho odpadkove kose. Co kos, to mala socha. Ako vobec v architekture, co sa len da, to je sikme, krive, oblukovite, proste nekludne, nepravuhle a predovsetkym drahe, neekonomicke. Nechcel by som tie plany rysovat, i ked teraz, s pocitacom to je asi daleko jednoduchsie, nez sme to robievali my. Ale nechajme to. Napln, okrem toho, ze sa clovek na take veci rad pozrie, napln bola, sadnut si a zapalit si cigaretu v klude.

Keby nebol ten holub. Ten, ktory to uz vzdal!

Rozcuchane perie bolo jedine pohyblive na jeho tragickej siluete. Sedel tam v strede chodniku a bolo mu zrejme jedno, ci ho prisliapnu nahodili a na stastie nepocetni chodci, alebo ci si ho snad chyti nejaka macka. Lenze aspon v tomto ohlade sa asi nemal coho obavat, pretoze na rozdiel od pocetnych psich hovien v Dijone macky nevidiet. Este ani jednu sme nevideli. Zdalo sa mi, ako by filozofoval o svojom uplynulom byti a v tom sme boli okamzite k "Seelenverwandten". V zapadajucom slnku, ktore na tuto rocnu dobu strasi dokonca aj domorodcov a nam hraje do kariet som sedel na lavicke a vyhrieval sa ako stary kocur. Na rozdiel od skutocneho kocura som ale na holuba nemal vobec chut. Prekazal mi, pretoze som si rozbalil nakupene jedlo a obaval som sa, ze ho tym prilakam. Zle odhadhnute. On sa uz vzdal a na vsetko kaslal. Prislo mi ho nejako luto, ja som este nevzdal, som len blizko toho.

Kvoli mojej zenicke, ktora ma rada vsetko s makom - po francuzsky asi, ako som vydedukoval, na slovnik som prilis lenivy a snazim sa vsetko len nejako empiricky odvodit sa to povie "pavot" - som kupil bagette obsypanu makom. Myslim, ze nie velmi francuske, ale len tak na chut. Jest som vlastne ani nezacal a nechcel, ale uz som to vybalil. Tak som sa chcel podelit aspon s mojim melancholickym a meditujucim bratom holubom. Dnes je vraj medzinarodny den filozofov a medzinarodny den zachodov. No ked to nepatri dohromady! Ale toho holuba som stretol dva dni predtym. Ale aj tak to bol filozof. Mozno, ved Auditorium je spojene s Kongresovym palacom, mozno sa tam chystal na kongres filozofov. Co ja viem!

Kazdopadne som mu hodil kusok tej makovej bagety. Ked sa k nej zviechal, videl som, ze strasidelne kriva. Moze sa niekto este divit, ze sa mu nechcelo? Ako sa otocil, aj kridlo mal zranene. Takze je len logicke - ved to je filozof - ze to vsetko zabalil, vzdal. Pre vtakov neexistuju este dodnes poriadne palicky na kridla, ktore by starcom umoznovali aku taku mobilitu. Zostava len vykaslat sa na celu vec.

Prehltol to, ale zbadal som, ze tie tvrdsie korky nevie zjest. Alebo nechce. Mozno uz nema zuby, ak holuby vobec zuby maju. Alebo nema na draheho zubara, ktory by mu vsadil nejake implantaty. I ked ta cela predrazena zalezitost je dost humbuk. Reziser sedi o par poschodi vyssie, nez je nasa lavicka a vyhlasil, ze keby bol maly chlapec, tak dnes reve od bolesti. Nieco sa mu na jeho implantate posralo a pekelne ho to boli. Tak holub radsej uz tie opecene korky nechava lezat, hoci ma ocividne hlad. Nech si to zozeru mladi, plni sily a nadeje.

Vyberam mu teda len znutra, striedku, ci ako sa to vola. To vdacne zerie. Chodi okolo zaparkovaneho kocika, vobec si ma vlastne nevsimne. Snazim sa aj tak, zachovavat maximalnu diskreciu, nech si trebars mysli, ze to pada manna z neba. Ale tak hlupy asi ani nie je. Raz sa na mna pozrel a to jeho fialove skumave oko ma priam presiaklo röntgenovymi lucami. Ale potom ma zase dalej ignoroval, hlavne, ze som nadalej hadzal ako blby.

Mozu vtaci grgat? Stal tam, uz si na chvilu moje kucharske vyrobky nevsimal a zdalo sa mi, ako keby grgal. Mozno sa prezral. Ked tak dogrgal, dal si dalsiu omrvinku a pokusal sa frajersky zatrepat kridlami, asi mi chcel imponovat alebo dakovat, ale to sa mu nevydarilo. Ale nespadol. Len raz som, nie dvakrat, videl vtaka spadnut. Raz, ked sme isli autom po General Quisan Qai v Zürichu padla kusok pred nas cajka. Asi to uz vzdala. Padla ako kamen a nikto sa o nu nestaral. Najmenej jej kolegovia. Druhy krat sa sice nic nestalo, ale bolo to smiesne. Myslim, ze to bol drozd, nie, bola to vrana, ktora pri hladani odpadkov vklzla nohou do ryhy medzi dvomi kameni na "Grün 80" v Bazileji potkla sa. To bolo dobre, bola z toho poriadne zahanbena.

Na chvilu som opustil pole. Musel som ist tusim mocit. Ked som sa vratil, holub tam uz nebol.

Tak to asi predsa nevzdal!

My stari budeme mat asi problemy, aj s mocenim, ale tak rychlo sa nevzdame, holubkovia!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
free counters