Listopad 2009

Dijon, stvrty

23. listopadu 2009 v 21:07 | luga
Predsa to bolo tak, ako som to tituloval: "Treti alebo stvrty". Uplynul uz druhy vikend, den asi siesty, ale to nema s celou vecou titulkovania co robit. Pretoze teraz, ked pisem "stvrty", tak je to den mozno uz siedmy, co sme a nie sme v Dijone. Teraz sme zase doma, vo Svajciarsku, alebo kde je to vlastne doma? (Mam zse citovat Papa Hemmingwaya?)

Za neuveritelne krasneho slnecneho dna prebehlo tych 250 a potom dalsich sto kilometrov vlastne velmi prijemne, aj ked som z toho Golfu vystupil znacne pokrceny. Ale cesta bola pekna. Pocas blizenia sa k hranici nam nikto neodpovedal na nase pokusy, zavolat, ohlasit sa, ze uz sa coskoro ocitneme u nich. Ked sme pristali pred branou, strasne sme sa divili, lebo tam stalo velke nezname auto. Sme to vlastne na spravnej adrese, prisli sme skutocne domov, pytali sme sa so srandovnym podtonom.

Stefan si prisiel na poharik. To sme nevedeli. To, ze medzitym zmenili auto som uz zabudol, takze ma to ani len nenapadlo, ze by to mohli byt oni. Velke privitanie, velke zvitanie, len ja som musel dohnat zameskane cigarety, tak som zostal este vonku fajcit.

Nezabudli na mna a Vali mi priniesol poharik-stamprlik vyborneho domaceho Kirschu.

Vraj telefon nebrali, lebo deti o neho usporiadali poriadnu bitvu. Vali chcel pocut, co sa nahodne a omylom nahralo na odkazovaci. Leonie mu to samozrejme nechcela dovolit, lebo to bol jej doverny rozhovor s kamaratkouj a vieme, aki su pubertaci, nie? Takze telefon bol aj nebol obsadeny a ostatni sa veselo bavili pri krbe s poharikom v ruke.

Krasny jesenny vecer, teplota ako na jar. Skoda, ze sme museli domov. Dalsich sto kilometrov.
Zato sme ale stihli v Zürichu predvianocnu naladu, more svetiel, aj tych "starych" na Bahnhofstrasse, ktore su vlastne nove, vydrzali len tri roky a zmiznu, pretoze sa to väcsine nepaci.

Skutocne to nie je prilis vianocna nalada z tych studenych neoniek, ktore sa snazia pohybom svetla znazornovat snezenie. Samo o sebe to je dobry napad a originalne osvetlenie, ktore vsak by tam malo zostat cely rok a skor na Vianoce by ho mali dat dole.

Tak sme kupili novy pocitac. S tymi "Windows 7". A to sa asi nemalo stat.

Pocitac pekny, zrejme s nasim routerom nespojitelny, nekompatibilny.

Bol nam to cert dlzen. Mikulas este len pride, ale certov posiela ako predvoj...

Dijon, dalsie cislo, asi tri alebo styri

20. listopadu 2009 v 21:21 | luga
Tak sme sa chystali ist von. Prechadzka starym mestom je v Dijone, ked si clovek na to zvykne, zakazdym vlastne zazitkom. Hlavne, ked sa clovek nauci vyhybat sa instinktivne nespocetnym psim hovienkam, tak je to dokonca vzdy pozitivny zazitok. Ale decko zaspalo, tak z prechadzky nie je predbezne nic, budit o predsa nebudem, aspon mozem napisat dalsiu kapitolu tejto cudnej Odysee.

Prisli sme pomalym krokom, okukujuc vsetky nove, nam nove, cize nezname obchody. Asi po polhodine sme boli pred tym modernym Auditoriom, kde sa vtedy este skusalo, namiesto "na mieste cinu", cize v samotnej Opere. Nastastie decko ta pomala chodza uspala a mna uz zacali boliet nohy, teda skor som mal chut, zapalit si v klude cigaretu, bez toho, ze by som musel tlacit ten vozik a neustale pozorovat premavku a vyhybat sa chodcom, i ked väcsinou sa predsa len vyhybali oni nam.

Stranu hlavneho vstupu ale v priestoroch uz hluchej fasady, za ktorou je pravdepodobne hladisko lemuju lavicky. To by neboli Francuzi, aby tie odpadkove kose medzi nimi boli jednoducho odpadkove kose. Co kos, to mala socha. Ako vobec v architekture, co sa len da, to je sikme, krive, oblukovite, proste nekludne, nepravuhle a predovsetkym drahe, neekonomicke. Nechcel by som tie plany rysovat, i ked teraz, s pocitacom to je asi daleko jednoduchsie, nez sme to robievali my. Ale nechajme to. Napln, okrem toho, ze sa clovek na take veci rad pozrie, napln bola, sadnut si a zapalit si cigaretu v klude.

Keby nebol ten holub. Ten, ktory to uz vzdal!

Rozcuchane perie bolo jedine pohyblive na jeho tragickej siluete. Sedel tam v strede chodniku a bolo mu zrejme jedno, ci ho prisliapnu nahodili a na stastie nepocetni chodci, alebo ci si ho snad chyti nejaka macka. Lenze aspon v tomto ohlade sa asi nemal coho obavat, pretoze na rozdiel od pocetnych psich hovien v Dijone macky nevidiet. Este ani jednu sme nevideli. Zdalo sa mi, ako by filozofoval o svojom uplynulom byti a v tom sme boli okamzite k "Seelenverwandten". V zapadajucom slnku, ktore na tuto rocnu dobu strasi dokonca aj domorodcov a nam hraje do kariet som sedel na lavicke a vyhrieval sa ako stary kocur. Na rozdiel od skutocneho kocura som ale na holuba nemal vobec chut. Prekazal mi, pretoze som si rozbalil nakupene jedlo a obaval som sa, ze ho tym prilakam. Zle odhadhnute. On sa uz vzdal a na vsetko kaslal. Prislo mi ho nejako luto, ja som este nevzdal, som len blizko toho.

Kvoli mojej zenicke, ktora ma rada vsetko s makom - po francuzsky asi, ako som vydedukoval, na slovnik som prilis lenivy a snazim sa vsetko len nejako empiricky odvodit sa to povie "pavot" - som kupil bagette obsypanu makom. Myslim, ze nie velmi francuske, ale len tak na chut. Jest som vlastne ani nezacal a nechcel, ale uz som to vybalil. Tak som sa chcel podelit aspon s mojim melancholickym a meditujucim bratom holubom. Dnes je vraj medzinarodny den filozofov a medzinarodny den zachodov. No ked to nepatri dohromady! Ale toho holuba som stretol dva dni predtym. Ale aj tak to bol filozof. Mozno, ved Auditorium je spojene s Kongresovym palacom, mozno sa tam chystal na kongres filozofov. Co ja viem!

Kazdopadne som mu hodil kusok tej makovej bagety. Ked sa k nej zviechal, videl som, ze strasidelne kriva. Moze sa niekto este divit, ze sa mu nechcelo? Ako sa otocil, aj kridlo mal zranene. Takze je len logicke - ved to je filozof - ze to vsetko zabalil, vzdal. Pre vtakov neexistuju este dodnes poriadne palicky na kridla, ktore by starcom umoznovali aku taku mobilitu. Zostava len vykaslat sa na celu vec.

Prehltol to, ale zbadal som, ze tie tvrdsie korky nevie zjest. Alebo nechce. Mozno uz nema zuby, ak holuby vobec zuby maju. Alebo nema na draheho zubara, ktory by mu vsadil nejake implantaty. I ked ta cela predrazena zalezitost je dost humbuk. Reziser sedi o par poschodi vyssie, nez je nasa lavicka a vyhlasil, ze keby bol maly chlapec, tak dnes reve od bolesti. Nieco sa mu na jeho implantate posralo a pekelne ho to boli. Tak holub radsej uz tie opecene korky nechava lezat, hoci ma ocividne hlad. Nech si to zozeru mladi, plni sily a nadeje.

Vyberam mu teda len znutra, striedku, ci ako sa to vola. To vdacne zerie. Chodi okolo zaparkovaneho kocika, vobec si ma vlastne nevsimne. Snazim sa aj tak, zachovavat maximalnu diskreciu, nech si trebars mysli, ze to pada manna z neba. Ale tak hlupy asi ani nie je. Raz sa na mna pozrel a to jeho fialove skumave oko ma priam presiaklo röntgenovymi lucami. Ale potom ma zase dalej ignoroval, hlavne, ze som nadalej hadzal ako blby.

Mozu vtaci grgat? Stal tam, uz si na chvilu moje kucharske vyrobky nevsimal a zdalo sa mi, ako keby grgal. Mozno sa prezral. Ked tak dogrgal, dal si dalsiu omrvinku a pokusal sa frajersky zatrepat kridlami, asi mi chcel imponovat alebo dakovat, ale to sa mu nevydarilo. Ale nespadol. Len raz som, nie dvakrat, videl vtaka spadnut. Raz, ked sme isli autom po General Quisan Qai v Zürichu padla kusok pred nas cajka. Asi to uz vzdala. Padla ako kamen a nikto sa o nu nestaral. Najmenej jej kolegovia. Druhy krat sa sice nic nestalo, ale bolo to smiesne. Myslim, ze to bol drozd, nie, bola to vrana, ktora pri hladani odpadkov vklzla nohou do ryhy medzi dvomi kameni na "Grün 80" v Bazileji potkla sa. To bolo dobre, bola z toho poriadne zahanbena.

Na chvilu som opustil pole. Musel som ist tusim mocit. Ked som sa vratil, holub tam uz nebol.

Tak to asi predsa nevzdal!

My stari budeme mat asi problemy, aj s mocenim, ale tak rychlo sa nevzdame, holubkovia!

Dijon 2

20. listopadu 2009 v 21:10 | luga
Strasne rad by som, kym mam este cas, ulozil obrazok plagatu z dijonskej opery. Je dost zaujimavy, az "otrasny", ale neviem, ako sa to da do tohoto textu vlozit!

Zatial to neviem, mozno neskor...

No neviem to ani dnes, op tyzdni, co sme uz tu, tak sa zatial na to vykaslem.

A bientôt.

Posledna robinzonada, Cassis de Dijon

16. listopadu 2009 v 7:11 | luga
Tak som uzavierku osmej kapitoly Vieweghoveho (a spoluautorov) romanu "Srdce domova" predsa len zmeskal, zaspal som totiz polnoc a rano uz bolo "kapitola uzavrena".

Preto vkladam moju poviedku sem.

Lubie d'Or de Diijon


Posledna robinzonada.

Drzim ako ovecka! Zkamenela ovecka. Snazim sa rozveselene a neprirodzene rychlo rozpravat. Vlastne skor bliakam a bucim ako ovecka a pletiem jedno cez druhe. Neviem, kto to vsetko vidi alebo rozoznava, co sa pod stolom deje, tak sa snazim napadne "nenapadne" a "normalne" chovat. Nezazivam takuto situaciu sice po prvy raz, ale po prvy raz sa tym vlastne robi nieco celkom proti mojej voli a este horsie, proti mojej najlepsej kamoske. Kamaratke, aku som doteraz este nemala. Vlastne si pripadam ako znasilnena a ako väcsina skutocne znasilnenych zien sa neviem proti tomu znasilneniu ani poriadne branit. Neviem, co mam robit, ako mam reagovat, ak nechcem urobit nejaku trapnu scenu, ale silu a priznavam ani volu ihned reagovat zatial nemam. Nemozem predsa vyskocit a ujst, nemozem mu jednu vlepit, nemozem...pretoze som zaroven aj prekvapena, zvedava a prichytena, ako keby som prave kradla zakusky, ktlore mali uz zostat az na vianoce alebo ako keby som potahovala vajecny konak z flase, ked sa mama nedivala.

Preco som si ale ja koza - alebo som uz medzicasom tava? Jeden ozajstny slintajuci, sliny prskajuci dromedar? -, preco som si len zobrala tuto volnu skunu? Ten docent sa pohybuje jeho intelektualnymi prstickami po mojich stehnach ako na klzisti a kruzi piruetu za piruetou, stale tesnejsie k mantinelu mojich nohaviciek.

Tak neprijemne mi docentove nastojcive laskanie zase nie je, aby som vyskocila a zacala hystericky vykrikovat, alebo aby som ju jednu vrazila. Nato som momentalne aj prilis zbabela. Citim sa trochu ako pokrytec, ale zaroven som aj trochu zastrasena, hlavne teda kvoli tomu, aby to Alex nevidela, co sa medzi "jej" docentom a mnou deje. Namiesto sceny radsej opatrne roztahujem malilinko nohy, uvolnujem cestu a docent mi podklzava jeho jemnymi prstickami pod obrubu mojich nohaviciek. Otacam sa este viac k nemu, aby sa nemusell snad nejako naklanat, aby to niekto predsalen nezbadal. Radsej nech si to on vysvetluje ako suhlas, nez aby tu uz vypukol nekontrolovany skandal.

Radsej sa obetujem! Som bestia, lebo po mojej kratkej abstinencii na tomto poli v zmysle hesla "zacinam novy zivot" mi pada tato "obet" velmi velmi prijemna a lahka. Zaroven ma to zacina rozpalovat, tato tajna hra a spiklenecka zhoda pod stolom pri zatial uplnej vseobecnej zhode nad stolom. Zacinam sa osivat, posuvat a citim prijemne teple vlhko. Docent pracuje stale intezivnejsie. Som sebecka svina, alebo co to je? Vydrz, vydrz, vsak nejako to bude...

Skutocne neviem, co mam robit! Ako to mam zastavit, vstat jednoducho. Nechcem vstat. Co z toho mam, ked zostanem sediet? Ked vstanem, vsetci sa budu cudovat, ved nam prave naservirovali.

Alex hovori docentovi: "Prestan sa uz konecne skrabat, ved sme pri stole!" Odkial berie zrazu tento panovacny ton? Videla nieco? Tusi nieco? Ako ju vobec napadne, ze sa docent "skrabe"!

Docent sa len usmieva a hovori, ze ho strasne svrbi ponozka na lavej nohe. Podiva sa pri tom vitazoslavne na mna, vie, ze asi nemozem nic povedat, nic prezradit, ze musim mlcat. David prestuchava akosi znechutene v jeho tanieri, je strasne nesvoj, takto som si ho nepredstavovala. Doteraz na mna posobil velmi vtipne, velmi pohotovo, naraz je ako maly chlapec, ktoremu uleteli holuby. Mam zrazu k nemu strasne "ambivalentny" vztah, to slovo som velakrat pocula a nevedela poriadne, co to znamena, ale dnesna prednaska pana docenta pred chvilou mi to vyjasnila. Vobec, pan docent, pan intelektual!

Nie je to nahodou v jeho pripade skor nadavka? Kedysi, v hmlistej mladosti, som mala aj kurz francuzstiny. Vtedajsi "moj" docent Laurent, rodily Parizan, nas sice po francuzsky vdaka nasim talentom naucit nestihol, ale nejake vety mi zostali trcat. Obzvlast tato, ale tu viem uz len foneticky: "Ses antelo, il me font sier"", co ma znamenat "tito intelektuali ma ale dobre seru". No prebrali sme vsemozne "hovorove" spojenia, ale gramatiku sme uz nejako nestihli. Pred vnutornym zrakom sa mi vynara ta stranka kopirovana z jeho specialnej knizky franzustiny, medzi inymi nadavkami to "ces intellos, il me font chier", naraz to vidim, ako by to bolo dnes. Spomienka, vynorena z hmly, ktora mi zalaha na mozog, vnutorny hlas. Ozaj, ako to je ten vtip s tym "vnutornym hlasom"?

Kde su asi tie casy, dumam, kym drzim dalej ako obetny baranok stale intenzivnejsim, zanietenejsim a cim dlhsie, tym prijemnejsim pokusom pana "intelo" z Prahy.

"Zela si panstvo este kompot?"

Zo zmätenych spomienok ma vytrhne ma casnikov hlas, ze skoro vyskocim, pretoze som rozumela "komplot". Prave som totiz myslela, ze kujeme s panom intelektualnym ohnivakom akysi komplot. Ty nepovies, ja nepoviem a nakonci uvidime, kto koho bude moct vydierat, kto vyhraje.

Do nahleho ticha, prerusovaneho len cingotom vidliciek a poloslovami s poloplnymi ustami, vyskoci David.

Preboha, co to ma znamenat? Zbadal nieco? Alebo zlomil si zub, popalil sa, pichol sa do jazyka?

"Prepacte, prepacte," kokce, "nemal som vypnuty sluzobny telefon, teraz musim...musim sa hlasit." Odchadza bokom od nasho stolu. Vidim s ulavou, ze telefonuje, cize ak si to nevymyslel ako fintu, tak ja nie som na vine. Ba zrazu sa mi zda, ze je stale nejako bledsi, uz sa mi zda, ze je sedivy v tvari. Videl tu ruku, alebo z coho je mu zle? Je sedivy od zurivosti? Vidm, ako zhlboka vydychol. Nadychol sa. Vyrovnanejsi sa vracia k stolu.

Znova sa nam omluva a akosi prilis ticho povie:"Musim vas opustit. Surny pripad. Prepacte este raz." Odchadza, paradne sako prehodene cez plece. Na mna sa pritom nepodiva a je to aj lepsie tak. Vymyslel si takuto fintu, aby mohol odist so "vztycenou hlavou?". Je mi ho nejako luto a citim sa znovu aspon ako svina, ked uz nie ako tava. Zradna, pokrytecka svina. A to som chcela zacat novy zivot, mozno s nim po boku...

Uvedomujem si, ze ako David odisiel som prisla vlastne o poslednu moznu ochranku, vyhovorku, zadne dvierka. Zaroven ale aspon pred nim sa nemusim mat na pozore. Zostva len Alex, na ktorej mi tak zalezalo! Ako sa mam z toho vyzliect. Vyzliect! Myslim uz na vyzliekanie s docentom na mojej zabehanej posteli? Uz neviem inac rozmyslat, uz vidim vsade len sex? Ved som chcela zacat znovu, ved stale este myslim, ze tu ozajstnu lasku raz predsalen najdem. ale lasku bez sexu? Existuje nieco takeho vobec? Priatelstvo a sex, to ide aj bez lasky, ale laska bez? To asi len pri tych sväticiach...

Priatelstvo. Plati teda skutocne, ze dve zeny nemozu byt priatelky, pretoze su neustale sokyne? Chmurne si pomyslim, ze to asi je pravda a nenapadne odstrkujem ruku z mojho lona. Docent mi este stihne moju ruku nejako akoby vdacne stisnut. Spiklenecky, asi si mysli. Asi si mysli, ze uz sme dohoduti, ze uz je "ruka v rukave", ako hovorievali nasi ireciti predkovia. Som zmätena. Kto dnes este pouziva take prirovnania? Preco mi vobec behaju taketo smiesne "gramaticke" myslienky hlavou!

Konecne odnasa casnik prazdne taniere a takmer plny, ktory tu zanechal David. David, co tak asi robi, aky "pripad" si vymyslel, aby mohol ako neporazeny opustit toto oficialne nevyhlasene, nedefinovane bojove pole, toto fotbalove ihrisko, kde sa nekope do lopty ale do vztahov a citov, ktorym sa ale tento jedalensky stol s pokvackanym bielym obrusom teraz stal? Vymyslel si ten telefonat - ved nikto sme ho nepoculi zvonit, dobre, asi ho mal zapnuty len na vibraciu -, vibrator, napada ma zase nieco okolo postele, docentova ruka ako vibrator.

Alebo naozaj musel zmiznut? Naraz je mi ho znovu strasne luto. Teraz je rovnako strateny vo vecernej hmle ako sa stracal pri docentovej prednaske za katedrou nasho stola, kde teraz prichadza dalsia flasa cervenho vina, ako som tam teraz stratena ja v mojich podivnych myslienkach.

Docent nechava uz ruky na stole, venuje sa skumavkam, do ktorych je roznymi asistentami, raz Alex, raz casnik a tak dookola, nalievana cervena tekutina. Skuma ju, rubinovu zmes. Pricuchne, zaviri tekutinu v skumavke a potom so zavretymi ocami mlsne bozka hranu tej laboratornej nadoby, v ktorej nam vino serviruju. Posobi opät ako velky znalec a odbornik. Ale my si to nemozeme aj tak overit, opät nemozeme docenit jeho odborne schopnosti, ved kto sa tu z nas vyzna v drahych vinach? Pozorujem mojich spolustolovnikov, vidim, ako ma aj od ich stolu neustale strazia zvedave pohlady mojich takzvanych kamaratiek a rozmyslam, ako by asi reagovali, keby som teraz vstala, zaklopkala lyzickou o pohar a zacala licit priebeh vecera. Ci by sa napriklad nas pan vedec zacal branit, ci by Alex vstala, prevratila stol, vrhla sa na mna, na docenta, roztrieskala flasu draheho vina, zmietla skumavky zo stola? Co tak ostatni, priamo nezucastneni, tie moje "kamaratky", tie by mali asi radost! Nic sa vlastne uz nedeje, tok vecera sa usadza v bahne. Pomaly sa blizi k zaverecnej. Trvam na tom, ze kazdy si bude platit za svoje zo svojeho. Docent samozrejme ako spravny maco protestuje, ale nepovolim.

Vonku nastojia Alex a docent, ze ma musia odprevadit domov. Ved som tu vraj ako sirotka. Sama zostala, opustena. Marne protestujem, pretoze strasne nerada by som stravila co i len sekundu dlhsie v ich spolocnosti, lebo uz posledne minuty sa vliekli ako starocia. Len prec, sama. Musim sa vydychat a vyfajcit cerstveho vzduchu, mozno to prinesie nieco mojmu duchu, myslim uz takmer vo versoch. Telu to neublizi. Opät sa vsak podrobim a tak ideme vsetci traja. Nemam sancu ich nejako odradit, ked docent chce mna a Alex nevie ukazat, ze chce docenta. Hlboko inhalujem a vydychujem cigaretovy dym, docent ako spravny "intelo" si nacpal fajku, ale nejako mu to netaha. Alex blaboce nieco a nikto ju nepocuva. Zamilovane zeny su naskutku niekedy ako kravy a len bucia do tmy.

V tme vlacne franforce padajucej hmly. V dialke pri zeleznicnom prechode podsvetlene reflektormi. Robi to neskutocnu divadelnu atmosferu, akesi umele osvetlenie, ako pre typicky horrorvy film, ked sa maju zjavit nejake prisery. Zaroven ale su tiene milosrdne zmazane, zmäkcene, kontury sa stracaju, obalene vatou. Vsetky moje spomienky, cely moj stav je obaleny vatou. Nie je to alkohol, akasi melancholia. Spominam na zradne vypady do spajzky, kde mama ukryvala vajecny konak a ja som potajme vyuzivala kazdu moznost, odpit si z neho. Raz som si dala z cerstvej novej flase strasidelne velky dusok, lebo som myslela, ze sa mama nenazdajky vynori z kuchyne a tak som chcela co najviac potiahnut. Plula som ako keby to bola kyselina sirova. Vo flasi nebol konak, ale husty, asi od susedky doma urobeny slnecnicovy olej, ktory z mne dodnes neznamych dovodov mal farbu vajecneho konakku. Strasidelna pachut, citim ju este dnes celkom cerstvo v ustach.

Utahujem sa do seba ako slimak do svojho domceku, ramena mam uz pri usiach, zacina ma mierne mrazit. Potknem sa o kanal, kde opät niekto ukradol priklop, docent ma galantne zachyti, vzhliadnem cez neho a zda sa mi, ze romazane zlte svetla pred nami - akoby cez slzy - su prespikovane modrymi bleskami. Sireny aut!

"Hej, podivajte sa, tam blikaju sireny, co to tam je!", zvolam ku mojim spirevodcom. Zrychlime. Konecne mame aspon docasne spolocny ciel.

Pri zeleznicnom prechode vidime policajne auta, sanitky, tmave postavy sa motaju medzi ludmi v bielych monterkach. Co je to za nezmysel, chodit tu v bielych monterkach, myslim si. Zrazu sa mi vybavia kriminalne filmy, kde najnovsie chodia technicki vysetrovatelia v bielych monterkach na mieste cinu. Je tu David? Stalo sa predsa nieco, nevymyslel si ten jeho pripad.

Vahavo prichadzame k ohraniceniu cervenobielou stuzkou a neznamy policajt nas zastavuje. "Nechodte dalej!"

Cez jeho ramena zbadam Davida, jeho paradne sako rozhalene, veje v jesennom vetri ako neskutocny zavoj. Kyvam mu, policajt sa snazi ma odstrcit, ale volam na neho. David pribehne, uz nie je ani bledy, ani sedivy, skor kompletne hrdzavy a zadychany.

"Nas Vojtech!", vyrazi z neho. "Nas Vojto sa hodil pod vlak!" a z jeho krasnych modrych oci vytrysknu slzy. Prekristapana, tento kedysi vtipny a "muzny" policajt sa zrazu usedavo rozplace a hodi sa mi do naruce ako maly chlapec.

"Moj najlepsi kamarat!", vzlyka David, "Este vcera, ked si ma nechala vecer sediet samotneho, podrazeneho, este vcera sme potom sedeli spolu pri pive! Nic na nom nebolo vidiet. Bol uplne normalny, ako vzdy."

Hladim ho v objati po jeho hrdzavej stetine, mama a jej vajecny konak mi opät bez suvisu prebehne myslou. Co asi prave robi, co je s otcom. Tie ich problemy! Tu smrt. Tam moje problemy. Moja tuzba po "srdci domova"...

"Nic, absolutne nic! Len nadaval, ako mu preklza ta mokra lopta do branky, ked ju uz mal chytenu. Jedoval sa, ze ho vypiskali. Ale za to sa predsa nemoze niekto hodit pod vlak!", reval David.

Nas slavny fotbalovy brankar vojtech. Az teraz mi to doslo. David a jeho fotbalovy klub, Vojtech, vychyreny brankar. Vsetci ho mali radi. Vsetci vedeli, ze je velmi talentovany. Fanuskovia len trpli, kedy ho odverbuje nejaky profesionalny klub.
Zarazene cumime na bielu plachtu na kolajniciach, belie sa v tmavej hmle ako neskutocne strasidlo. David sa pomaly ukludnuje a omluva sa mi. Pohladim ho znovu po jeho hrdzavych vlasoch. Vsetci muzi su asi naveky mali chlapci. Neviem, co mam povedat. Do nahleho ticha sa hlasi docent, ktory prvy nachadza slova.

"To je ten stress, ktoremu sa spickovi sportovci musia branit. Strach zo zlyhania."

Keby radsej bol ticho, myslim si. Alex cusi, ako mne tak aj jej chybaju slova. Co si asi prave tak mysli, slecna dokotorantka. Citim k nej rastucu nenavist. Odpor. Vsetko sa mi vlastne zacina hnusit. Pre Davida prichadza jeden z tych neznamych uniformovanych kolegov a odvadza ho do stanu, ktory tu medzitym postavili. Reflektory nezmyslene menia hmlistu noc na den. Naco vobec este? Nie je to tu vsetko celkom beznadejne, hlupe a jasne zaroven, v duchu zurim.

"Skocil poslednu robinzonadu." pocujem docenta. Neznie to cynicky, skor nejako poeticky. Alebo mam povedat "pateticky"? Kolotoc v hlave toci svoje rundy. Vianoce, vajecny konak, ruka v rozkroku, lovim cigaretu a ruka sa mi pri zapalovani chveje.

"Prosim rozidte sa, tu nie je nic na pozeranie, " pocujeme nejaky hlas.

Ticho sa rozlucime pred branou mojho panelaku, kazdy hlboko v svojich myslienkach. Docent zopakuje: "Skocil poslednu robinzonadu."

Nechcem zostat sama, ale z mojich ludi si neviem nikoho, bohuzial nikoho predstavit, ktoreho by som mala teraz rada pri sebe. Hodim sa oblecena do postele a preleti mi hlavou docentova sugestivna veta: "Posledna robinzonada!"

Vyletim z domu a zeniem sa do hotelu. Dufam, ze Alex niekde spi. Bucham docentovi na dvere, okamzite sa otvoria, skocim poslednu robinzonadu do jeho postele. Dufam, ze to bude moja "posledna"! Tak strasne po tom tuzim...



Dijon

15. listopadu 2009 v 12:26 | luga
Tak uz sme tam!

Po takmer trojhodinovej ceste sme pristali presne pred dijonskou operou, kde cez cestu mame hotel, ktory nam bude sluzit az do vianoc ako "domov". Nastastie v hoteli bezi v kazdej izbe zadarmo internet via WLAN, takze mozem pozorovat vyvoj rozpisanej knihy Michala Viewetha a spol. "Srdce domova". Nas hotylek sa stava pre nas "srdcom domova", nakolko je to len v hoteli vobec mozne. Ale: "Kde je to doma? To znie tak krasne!", pytal sa raz nejaky slavny autor, mozno Papa Hemmingway.

Nepamätam sa, ci ta spravna odpoved znie tak, ako ju interpretujem ja: "Tam, kde je rano voniaca cierna kava!"

No a to prave v tomto hoteli skor nie je. Nieze by tam cierna kava nebola, ale prave tak domacky po "Srdci domova" nevyznieva. tak sme hned prvy vikend nasadli do teraz uz prazdneho auta a hnali sa do oficialneho domova, aby sme si kavu a varic doniesli. Na to sme sice uz pri odjazde mysleli, ale ako kopu inych veci, sme aj to zabudli. Takze prvy vikend este v Dijon-e nestravime...

Nakolko nam ta tvrda praca pri nastudovani tej na spievanie a hranie narocnej Hindemithovej zriedka az nikdy nehravanej opery "Nouvelles du Jour", ci ako to Francuzi prelozili, poskytuje este stale aj dost casu - prilis dlho to vystupenie nacvicovat nikto nevydrzi, dokonca sam dirigent ma pronlemy s koncentraciou po troch hodinach - na potulovanie sa mestom, v srdci ktoreho sme ubytovani, tak ani tieto potulky nezaberu vela casu, kde vsetko je tak na minutu az pät pohodlnou pesou chodou vzdialene. To je nezaplatitelna vyhoda tohto nie prilis luxusneho ubytovanie v hoteli "Hôtel Des Ducs".

Takze pevne dufam, ze ked sa vratime s "nasou kavou a varicom, ktory bude pasovat do francuzskych zastrciek", zostane este vela casu na pisanie sprav z nasho dobrodruzneho pobytu.

A bientôt.
free counters